13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
Rất tiếc! Hình ảnh này không tuân theo hướng dẫn nội dung. Để tiếp tục đăng tải, vui lòng xóa hoặc tải lên một hình ảnh khác.
Som vykoľajený. Kontrolujem si telefón, mierime za Sabínou. V mobile znela vystrašene. Pokúšam sa dovolať Eliške. Nerozpráva sa so mnou. Naštvala sa za ten včerajšok. Urazila sa, že som jej nezdvíhal. A teraz to chcem s ňou čím skôr vyriešiť, ale kvôli tomuto prípadu to musím odložiť.
„Nič v zlom, kamoš, ale asi ti to nezdvihne," všimne si kolega moje márne pokusy. S nevôľou priznávam, že sa asi nemýli. Nerozumiem, ako môže byť aj v takýchto chvíľach nad vecou. „Nechaj ju vychladnúť, aby ti nenarobila ešte väčší bordel v hlave," poradí mi a preraďuje.
Zachmúrim sa. Nezvykneme mať tichú domácnosť. „Chcem sa jej ospravedlniť," myknem plecom a zahútane hľadím na mokrú cestu pred nami. Rozpršalo sa a fúka vietor.
Uchechce sa. „A čo také hrozné si vyviedol, že sa musíš kajať pred svojou milou?" povie žartovným tónom, stále neberúc moju situáciu vážne.
„Včera som mal vypnutý telefón..." začnem, no on ma ani nenechá dohovoriť.
„... a ona sa cíti dotknuto, pretože si jej to mal zdvihnúť hneď na prvý raz," dopovie za mňa, nahodí výraz typu - som s tým dopodrobna oboznámený - uškrnie sa. „Bol si v práci. Čo jej akože vadí?" spýta sa nechápavo a položí si aj druhú ruku na volant.
„Mala o mňa strach," odpoviem v krátkosti. Je zbytočné s ním o tom diskutovať, aj tak by mi nerozumel. „Nechajme to už tak. Budem si tým lámať hlavu až vtedy, keď zistíme, čo majú znamenať tie fotografie," prejdem na hlavný zdroj našich problémov a to, čo máme s Eliškou medzi sebou, ďalej nerozpitvávam.
„Mali by sme zájsť aj za jej mužom," navrhne, „keďže sme ju dostali my, tlač, Sabína... pravdepodobne sa chce zahrávať so všetkými zúčastnenými," húta si nahlas. V tomto sa zhodneme.
„A nevolal by nám už, ak by náhodou tú fotografiu dostal?" napadne mi, že by sa o tom jej manžel zmienil presne ako to urobila jej vtedajšia najlepšia kamarátka. „Každopádne, je to skutočné? Tým pádom máme dve vraždy a žiadneho podozrivého," pripomeniem nám obom, ako stále tápame a Kiko zatne sánky.
Nahnevane zavrčí. „Veď práve! Telom nás chcel iba zmiasť. Navodiť na myšlienku, že by to dievča mohla zavraždiť Žofia. Možno si tým iba získaval čas. Zahladzoval stopy..." premýšľa a poklepáva prstom po prístrojovej doske.
Snažím sa myslieť racionálne. „Ideme za Sabínou. Ktovie, možno bude vedieť niečo, čo my nie. Poznali sa dôverne, boli najlepšie kamarátky, určite tu existuje vec, ktorú o nej vie jedine ona," vravím, ale skôr ako by som bol o tom presvedčený, je to len také zbožné prianie, ktoré dúfam, že sa naplní.
Prikývne a potlačí plynový pedál až na podlahu. Obaja sme zvedaví, čo nové nám tá žena povie. Medzitým mi pípne správa od snúbenice. Nemám jej už volať. Keď bude sama chcieť, zavolá mi. Trucuje. Fajn. Nechám to tak. Musím sa sústrediť na prácu. Vrátim sa domov a všetko si vysvetlíme.
