Vina v nás ✔

XLIII.

1. október 2019

Neznášam tú charakteristiku zlomený človek. Ako keby bol nejaká porcelánová bábika, ktorá sa roztriešti na drobné úlomky. Prečo sa nemôžeme nazývať iba omylnými? Občas nekonáme zlé veci schválne. Deje sa to mimovoľne a potom trpíme. Nie som taká, aká som bola v detstve. Vyrástla som, no tá časť zo mňa ku mne patrí. Nechcem sa viac zapodievať tým, kým som. Prajem si nemať tieto existenčné problémy. Som márna. Vadná. Chybná. Vinná. Ach... nič mi nevychádza tak, ako by som chcela. Prečo ma nerozosmeje úsmev mojich krásnych dcér? Sú zdravé a šťastné. Majú svoj detský rozum. Mne sa nedarí naladiť na rovnakú frekvenciu. Pripadám si, že vysielam samé negatívne vibrácie. Som zlý signál. Ako keď máte spustené rádio a ono neustále vrčí, lebo sa nachádzate na zlom území. Všetko je to moja chyba. Asi Vinca opustím a nechám ho žiť si svoj život. Takto umelo naťahovať naše manželstvo je trápne. Nevládzem sa na neho pozerať. Zakaždým, keď ho vidím, mám v sebe neopísateľnú zlosť. Neviem si to vysvetliť. Hnevám sa na to za seba. On v podstate za nič nemôže. Veď to kvôli mne sedí na tom vozíku. Áno, to je presne ten dôvod, prečo s ním nevydržím sedieť v jednej miestnosti. Spaľuje ma vina a môj mozog kričí - vrahyňa! Zabila som jeho nohy. Jeho úsmev. Všetko v ňom som zabila. A deň za dňom umieram tiež. Som dospelá žena a vediem si denník. Aspoň ho môžem spáliť. Slová povedané nahlas sa už nedajú vziať späť. Šla by som do väzenia? Dvojičky by vyrastali bezo mňa. Ja viem, že správne by bolo priznať sa k tomu činu. No bolo by tiež správne, keby moje deti ostali bez matky? Nie, to nie je v žiadnom štáte prípustné. Deti patria k matke. Neurobila som to úmyselne. Časť z tej výstroje som mu vzala kvôli tomu, aby som mu udelila lekciu. Nemienila som ho zabiť ani mu ublížiť. Bola to nešťastná nehoda. Ako všetko v mojom živote. Áno, presne tak, tento život je jedna veľká tučná nešťastná nehoda. Asi som na mol, keď toto píšem. Zajtra si už nebudem na nič pamätať. Deti spia a môj manžel tiež. Pekne som ich uložila ako vzorná manželka a matka. Nikto by sa o mne neopovážil pochybovať. To je ten skurvený paradox. Nevidíme pod povrch. Žiaden z mojich známych nenazrel do môjho zhnitého vnútra. Som ovocie. Krásne a naleštené červené jablko, ktoré zvnútra požierajú červy. Presne takáto je pravda o mne. Haha. A čo vy? Hm. Ste na tom snáď lepšie? Nie. Vôbec nie. Všetci ste hnusné beštie, ktoré sa hrajú na neviniatka. No a čo, že som zatrpknutá? Mám na to právo. Stačilo by pošmátrať sa na okamih v sebe. A tým nemyslím poprezerať si vnútornosti. Všetci by ste našli svojich červov. Neviem, komu sa to prihováram. Asi som sa načisto pomiatla. Koniec koncov, vyhovovalo by to situácii. Mama ma vždy varovala so zdvihnutým prstom. Kontroluj sa, upokoj sa, nadýchni sa. Niekedy nestačí jeden debilný nádych, mama! Ani celé more nádychov ma už nevytiahne z tejto agónie. Nie, nechcem žiadne záchranné kolesá, toto sú moje výkriky do tmy. Kedykoľvek ich môžem zahodiť a oni vzplanú popolom.