13. október 2019 - pri brehu Dunaja sa nájde rozštvrtené telo, ktoré objaví starší pár na prechádzke so psom v ranných hodinách. Nechty na rukách a nohách sú namaľované červenou farbou. Neďaleko, len pár metrov od tohto hrôzostrašného výjavu, nachád...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Ďalšia smrť. Dalo by sa povedať, že vyvážená tými predchádzajúcimi? Žofia je mŕtva. Máme páchateľku, no už tu nie je nikto, koho by sme mohli potrestať na základe zákonom uložených noriem. Vrátili sme sa nazad na stanicu. Posledná porada a zhrnutie faktov. Keby bolo na mne, netrčal by som tu. Píšem jej správy. Na žiadnu z nich mi neodpovie.
„Došľaka, chlapi, čo sa to tam stalo?" vyšplechne naštvaný Vávro a pochoduje sem a tam. Mám nutkanie pokrčiť plecami. Posledné zvyšky sebareflexie mi v tom zabránia. „Ako ste ju mohli nechať skočiť? Prečo ste sa s ňou nepokúšali vyjednávať?" školí nás ako malých chlapcov a hnevlivo gestikuluje rukami.
Kiko sa zhlboka nadýchne, vidím na ňom, že dlhšie byť ticho nevydrží. „Nie, načo by sme vyjednávali? Sme jej rovno povedali, že nech skočí, nám to je aj tak v podstate jedno," sarkasticky si do neho rypne. Vávrovi sa rozšíria nozdry a hromží. „Tá ženská sa ku všetkému priznala dobrovoľne a mala v úmysle skočiť ďaleko pred naším príchodom. Vedela, že jej cesta vedie priamym smerom rovno do lochu a nedokázala sa s tým zmieriť. Podľa slov jej matky trpela psychickými problémami, ktoré sa jej matke podarilo ututlať a pozametať pod koberec," vykladá mu a my všetci otrasení ho len mlčky pozorujeme. „Dorota bola jej dcéra a Katarína jej priateľka. Podľa všetkého sa Dorota chystala vycestovať do zahraničia, v tú noc prišla pred dom Wrenglerovcov. Ako vieme, Žofia bola v tom čase už vyhlásená za nezvestnú. Chystala sa však urobiť prvý krok ku svojej slobode, nepozorovane sa vkradla do domu, podala svojmu mužovi lieky na spanie a tie dve dievčatá jej prekazili plány. Šla s nimi autom, Dorota bola prekvapená, že ju vidí, a tak jej pravdepodobne navrhla, aby sa porozprávali," domýšľa si z verzie, ktorú nám podala už mŕtva Wrenglerová. „Dcéra sa jej začala vyhrážať a v nej to spustilo akýsi spínač. Každý by sa dozvedel o jej úteku, nemanželskom dieťati, ktorého sa zbavila ešte ako neplnoletá. Konala v amoku a vzala im život. Keď nevedela, čo má urobiť s telom, tým nehumánnym spôsobom nám ho naservírovala priamo pod nos s úmyslom vyvolať v nás domnienku, že telo patrí jej. Priznala sa rovnako s tým, že to chcela hodiť na svojho muža a bývalú kamarátku Jurčinovú. Celý čas sa skrývala v tej chate. Chodievala po nociach domov. Zahrávala sa s nami. Čo ju skutočne viedlo k vražde svojej dcéry sa už nikdy nedozvieme. Je možné, že Žofia si svoju pravdu a tiež aj vinu vzala až do hrobu," zhrnie to a odkašle si. Úkosom sa zahľadí na svoje hodinky a zopne si ruky pri brade.
„Sme si stopercentne istí, že sa k tomu všetkému nepriznala pod nátlakom?" spochybní jej priznanie a my dvaja sa na seba veľavravne pozrieme.
Odkašlem si, mal by som k tomu niečo povedať aj ja. „To si nemyslíme," odpoviem za oboch. „Všetci sme ju počuli. Hovorila o veciach, o ktorých by mohol vedieť jedine páchateľ. Žofia to neustála a pripravilo ju to o život. Chceli sme jej pomôcť, ale nedovolila nám priblížiť sa k sebe. Nebola to z jej strany úmyselná vražda. V podstate mala pripravený len útek. Autobusár nám pravdepodobne klamal tiež, on jej mal v tú noc pomôcť."
