Vina v nás ✔

XLI.

24. december 2018

Prehnaná motivovanosť k ničomu nevedie. Aspoň dnes mám taký pocit. Podľa dátumu sú Vianoce, ale ja to tak necítim. Žiadna sviatočná nálada. Mala som ju, ale dnes nemám akosi chuť na nič. Premáham sa do úsmevu. Varila som, upratovala, umývala okná a všade zakvačila vianočnú výzdobu. Vincovi by to nemohlo byť viac jedno, dvojičky mali chvíľu zábavku, ale sú príliš malé na to, aby vnímali ten veľký ošiaľ, ktorý sa každoročne počas týchto sviatkov zbehne. Unavuje ma môj kolobeh, mám chuť zavrieť dvere, zatiahnuť žalúzie a prespať v tej tme čas až do začiatku nového roka. Lepšie povedané, chcela by som tak ležať navždy. Pozvala som k nám mamu, no vraví, že radšej by sme mali prísť my k nej. Ako keby bolo jednoduchšie vláčiť sa s dvomi malými deťmi a manželom pripútaným k vozíku cez celé mesto. Nakoniec to aj tak zrušila, pretože vzala neplánovane večernú službu v nemocnici. Namiesto toho, aby trávila svoj čas so svojou rodinou, bude sedieť na príjme a vyťahovať z krku uviaznuté rybie kosti u detí, pri ktorých rodičia nedávali dostatočný pozor a kapra poriadne nevykostili. Bol to nanič deň. Je to nanič rok. A ja už mám radosť iba z mála vecí. Dnes večer to na mňa všetko doľahlo, uspala som dievčatá a utiahla som sa niekam do kúta, kde by som mala pokoj, nedarí sa mi pretvarovať. Mala by som zájsť za Vincom a dohovoriť mu, že aj keď bol tento rok náročný, my dvaja sa stále ľúbime a stojíme pri sebe. Existuje tu celý zoznam vecí, ktoré by som mala urobiť. Asi kvôli tomu ten zoznam dnes sabotujem. Vzala som si vaječný likér. Nalievam si pohár po pohári, počúvam potichu koledy a vyzerám von oknom. Tradične nemáme sneh. Snáď ak by aj dnes nasnežilo, pozerala by som sa na svet inými očami. To metaforické blaho by mi dodalo akúsi rovnováhu. Ale nestalo sa tak. Vonku je blato. Náš stromček je vyzdobený iba spredu, pretože som akosi pozabudla na fakt, že ozdoby by som mala dať aj dozadu. Fajn, nezabudla, bola som iba lenivá a povedala som si, že nikoho v tomto dome ten stromček fakticky nezaujíma. Je škaredý, svetielka nesvietia, neviem, čo sa na nich pokazilo, ale takto narýchlo som ani nezohnala nové. Obchody sú dnes zatvorené. Keď som sedela pri stole, nedokázala som prestať myslieť na to, že by tam mala byť postavená ešte jedna stolička. Neviem, ako je na tom mama, či ju kvári akási vina, ale mňa to trhá na kusy. Predstavujem si, ako asi teraz vyzerá a prečo tu nesedí spolu s nami. V takých chvíľach mám najväčšiu chuť zavolať mame a požiadať ju, aby sme ju našli. Našťastie, alebo na moju smolu, nikdy to neurobím a tá prosba ostáva iba v mojej hlave...