PREKLIATIE A DAR

~ 4 ~

   Aderyl sedela za veľkým dreveným stolom a mlčky prezerala kopu listín, ktoré sa jej navršovali na stole. Pri tom si uchlipkávala z teplého bylinkového odvaru, ktorý ju mal vzpružiť a zahnať bolesť hlavy po prebdenej noci. Čakal ju ďalší deň plný povinností, ktoré má vodca zeme na starosti. Aspoň raz za dva mesiace ju pochytila neovládateľná chuť vypiť všetok alkohol v meste, aby na chvíľu zabudla na ten nezastaviteľný kolotoč povinností vodkyne. No potom si vždy nadávala, že sa nechala zlákať tou myšlienkou a na druhý deň sa aj tak musí pustiť do všetkej tej práce. Ibaže s tým rozdielom, že keby sa neopila, nebolela by ju tak príšerne hlava a neobracal sa jej žalúdok.

   Za dverami sa ozvalo tiché klopanie.

   „Poď ďalej," zvolala bez toho, aby zdvihla hlavu od papierov. Vedela, kto to je.

   Do miestnosti vstúpil vysoký mladý chlapec s čiernymi vlasmi a temne modrými očami.

   „Chcela si so mnou hovoriť?" Vôbec sa neobťažoval úctivým pozdravom ani úklonom, ako to robili všetci v prítomnosti vodkyne. Aderyl si na jeho správanie už zvykla a nijako sa nad tým nepozastavovala.

   „Posaď sa," pokynula mu pri tom, ako podpisovala jednu z listín. Chlapec si otrávene prehrabol prstami havranie vlasy a sadol si na stoličku oproti vodkyni. Aderyl odložila brko a oprela si lakte o stôl. Prsty si preplietla pred tvárou a skúmavo sa zahľadela na chlapca pred sebou. S jeho nevraživým pohľadom ani trochu nepripomínal toho malého ustráchaného chlapca, ktorému pred rokmi pomohla. „Čo plánuješ robiť so svojim životom, Adran?" Chlapec sa zošuchol na operadle.

   „Čo je to za otázku?" prehodil otrávene.

   „Pani Liara ťa už nemôže nechať vo svojom domove. Nie len pre to, že sa neznesieš s ostatnými deťmi, ale máš už vek, ktorý nedovoľuje, aby si tam naďalej prebýval. Pani Liara u seba necháva deti len do sedemnástich rokov a toľko si už mal pred piatimi mesiacmi." Chlapec si znudene povzdychol.

   „Tak mi vráť Ohnivú pevnosť. Patrila predsa mojej rodine, teraz patrí mne," povedal dôrazne. Túto tému otváral často, od kedy je dosť starý na premýšľanie o vlastnom bývaní mimo domova pre siroty. No Aderyl sa jej neustále vyhýbala. Nechcela ho nechať samého, radšej ho mala pod dohľadom.

   „Čo sa týka Ohnivej pevnosti, vieš dobre, že nie je obývateľná a aj keby sa dala do poriadku, nemôžeš tam byť sám." To bola veľmi chabá výhovorka. Podľa ich zákonov sedemnástymi narodeninami dovŕšil vek dospelosti a pokiaľ mu to finančná situácia povoľovala, mohol bývať sám. Toho sa ešte mohla chytiť. „Povedzme, že by som ti ju dala. Ako ju opravíš bez peňazí? Kde zoberieš dosť peňazí na jej chod? Najskôr musíš začať robiť niečo výnosnejšie ako sú občasné výpravy na lov, vyhrávanie v jazdeckých pretekoch a podobne." Na okamih sa odmlčala a podľa Adranovho správania pochopila, že jej slová nepadajú na úrodnú pôdu. Sústredene skúmal ryhy v drevenej podlahe. Vzdychla si. „Už sme o tom hovorili toľkokrát, Adran, zapíš sa na Zafíriu. Nájdi si miesto v živote a medzi ľuďmi, nájdi spôsob, ako byť užitočný pre ostatných. Je mnoho povolaní, kde môžeš uplatniť svoj talent. Garda, Strážcovia, všetci potrebujú dobrých a talentovaných ľudí, ako si ty." Všimla si, že sa na okamih zamyslel.

   „Prečo ma nechceš učiť ty? Si najlepšia v zemi." Aderyl si ťažko vzdychla a sklopila zrak. Nikdy si samu seba nevedela predstaviť ako majsterku. A práve v Adranovom prípade sa jej nevedno prečo tá predstava doslova protivila. Mala ho rada. Od kedy osirel, starala sa, aby mu nič nechýbalo. No možnosť, že by medzi nimi vznikol vzťah majstra a učňa, nechcela pripustiť. Rovnako si nechcela pripustiť, že sa bojí sklamania, ktoré by jej to raz mohlo priniesť.