PREKLIATIE A DAR

~ 44 ~

   Na konci mesiaca dorazila naspäť do Dračieho mesta. Napadlo jej, ktoré mesto by si kráľ zvolil za hlavné, keby nakoniec predsa len bol korunovaný. Dračie mesto vybudoval Dobyvateľ ako hlavné mesto novej ríše. Poslední králi vládli z mesta Lodum. Pôvodné kráľovské mesto Sarenie je dávno pochované časom a obrastené Spiacim lesom.

   Zahnala podobné úvahy. Na niečo také je priskoro myslieť. Ešte nie je isté, či sa podarí to, čo bolo predpovedané a či to vôbec všetko je aj pravda. Sama si ešte nevedela predstaviť, akú úlohu v tom všetkom zohrá. Okrem toho, nikdy veľmi nedala na proroctvá.

   Teraz bolo dôležité myslieť na prítomnosť. V meste na ňu čakajú problémy, ktoré musí vyriešiť a celkom iste prídu ďalšie.

   Prvou vecou, ktorú sa rozhodla konečne vyriešiť, bolo menovanie nového najvyššieho veliteľa strážcov. Orrian je už neschopný a Strážcovia potrebujú niekoho viac než schopného, kto ich bude viesť. Schopným mužom aj prevereným veliteľom je Thimeron, ale toho nepresvedčí. Tiež má záujmy, ktoré jej síce dopodrobna nelíči, ale zamestnávajú ho dostatočne. S Merellienom dlho skloňovali rôzne mená, no najsľubnejším z nich sa jej zdal Neddrin, jej priateľ, bývalý spolužiak a ďalší člen ich elitnej skupiny z mladosti. Je to najsilnejší a najschopnejší muž, akého kedy Strážcovia medzi sebou mali. Skvelý bojovník a jediní z veliteľov, čo kedy poznala, ktorý nehrabe majetok. Hoci je neustále v teréne, má už svoj vek a možno by konečne prijal možnosť zvoľniť. Ideálne by sa hodil na túto úlohu a Strážcovia by pod ním zažili celkom inú éru. Ihneď prikázala Merellienovi, aby ho povolal do mesta.

   Ďalšou vecou, s ktorou sa musela potýkať, bola situácia s radou a Madanasom. Vrátil sa zo Žabej rokliny krátko pred ňou a za ten čas sa dokonale oboznámil so všetkým, čo sa stalo.

   „Bolo veľké šťastie, že som ti dovolila ísť tam. Inak by si bol tiež možno dopadol zle," hovorila, keď sedel v jej pracovni.

    „No neviem. Možno by som sa i tak zachránil," prehodil s úškrnom.

   „Ako to myslíš?"

   „Za prvé, zásadne nevyužívam služby tohto typu žien," Aderyl sa zasmiala.

   „Ah, áno, tebe sa ženy vrhajú k nohám samé od seba, nemusíš im platiť." Madanas hrdo prikývol.

   „A za druhé, nepotrebujem žiadne prostriedky, k akým sa uchýlili tamtí starci, takže by sa im nepodarilo ma otráviť." Aderyl so smiechom potriasla hlavou. No potom sa upokojila. Nebolo dôstojné robiť si žarty z takej strašnej veci.

   „Čo bude teraz s radou?" opýtala sa, aby zmenila tému. Madanas mykol plecami.

   „Mne je to úprimne jedno, Aderyl, keby sa aj celá rozpadla. Mne to chýbať nebude. Vieš, že som to miesto prijal z pocitu povinnosti a tiež z vďačnosti voči môjmu predchodcovi, ktorý ma na to miesto už dávno navrhoval. Vybudovať novú radu by chcelo schopných a skúsených ľudí s potrebnými prednosťami a zmýšľaním a potrvalo by to týždne, možno mesiace. Zvyšní členovia sa ale nevzdajú svojho postavenia, no teraz je ich oveľa menej a pochybujem, že by tak ľahko medzi seba prijali toľko nových tvárí.

   Navrhujem, kašli na radu. Si vodkyňa, radu nepotrebuješ. Moje rady sú navždy tvoje, ak o ne budeš stáť, ale hlavou Zahru si ty. Buď ňou." Aderyl príjemne zaskočila taká jednoznačná podpora, aj keď boli už roky priatelia. Dojato sa na neho usmiala. Radil jej v podstate to isté, ako vodca Tyrisu. No nebolo to také ľahké, ako si zjavne obaja predstavovali. Odstrihnúť sa od rady chce veľa odvahy, ale aj podpory.

   „Ďakujem ti, Madanas. Tvoja podpora pre mňa veľa znamená." Výnimočne sa usmial tiež bez sarkastických komentárov. Aspoň to tak vyzeralo. Napokon si to ale neodpustil.

   „Nedívaj sa tak na mňa, vieš že mojou jedinou láskou je mágia."

   „Blbec," povedala so smiechom. Do miestnosti vstúpil Merellien a stal sa tak aj on svedkom toho, čo bolo neskôr povedané. Pri nej boli dvaja ľudia, ktorých poznala od školských čias a vedela, že im môže bezvýhradne dôverovať, pretože jej neraz dokázali nie len svoju podporu, ale aj oddanosť a dôveryhodnosť. Vyrozprávala im o svojom stretnutí s vodcom Tyrisu, len čo sa ubezpečila o ich zachovaní mlčanlivosti. Povedala im o krvi, o jej pôvode a kráľovi, ktorý údajne vládne Modrému plameňu. Niekomu to povedať musela a komu, ak nie týmto dvom mužom.

   Merellien pochyboval o všetkom. Neveril, že by sa ešte mohol objaviť potomok sarenského kráľa.

   „Madanas, mohol by si tú krv preskúmať? Jej skutočný pôvod aj mágiu?" Aderyl vytiahla fľaštičku, ktorú mala dobre schovanú v tajnom vrecku šiat.

   „Sám som zvedavý, či je to pravda," odvetil fascinovane a vzal si od nej krv.

   „Pracuj na tom sám, nech sa o tom nikto nedozvie. Vodca Haelar nechce, aby sa to vedelo."

   „Čoho sa bojí, keď je presvedčený, že je to naozaj kráľ?" nedalo Merellienovi.

   „Je si istý, že ho Merivčania budú chcieť zabiť," vysvetlila.

   „Tí dajú zabiť aj pomäteného sedliaka, keď prehlási, že je sarenským kráľom," zahundral na adresu susedného kráľovstva jej pobočník.

   „Vravíš, že ovláda Modrý plameň?" zaujímal sa Madanas. Aderyl prikývla. Pre niekoho, kto sa zaoberá skúmaním mágie do jej hĺbky, muselo byť skľučujúce počuť o takejto mágií a nemôcť ju preskúmať.

   „Urobila si dobre, keď si mu odpovedala tak neutrálne," povedal po chvíli. „Nevieme, čo môžeme od tejto situácie čakať. Z jednej strany Aderon so svojimi travičkami, z ďalšej hrozba z Merivie a z poslednej Tyris so svojím novým kráľom. Čakajú nás krušné časy." Nemohla iné len s Madanasom súhlasiť.

   „A čo si zistil v Žabej rokline?" napadlo jej. Sústredia sa na zahraničné problémy a majú ich dosť aj u seba.

   „No, skutočne išlo o nekromanciu v štádiu pokusu. Ale nič, s čím by sme si nevedeli poradiť. Obhliadol som telá, zaistil stopy a Hľadači sa už postarajú o zvyšok." Madanas mávol rukou, akoby o nič nešlo.

   „Skutočne to nie je vážne?"

   „Nie, netráp sa tým už. Teraz máš omnoho horšie starosti."

   „Toto všetko neveští nič dobré," ozval sa znovu Merellien. „Mali by sme čím skôr zistiť, čo je za tými obvineniami vodcu Haelara voči Merivčanom. Aderonský princ popiera svoju účasť ako aj účasť svojich ľudí na zavraždení členov rady. Ale istí si byť nemôžeme."

   Nepotrebovala viac počuť, že nech bude nasledovať čokoľvek, bude to mať ťažké. Vedela o tom aj sama. A ostávalo jej len veriť v seba a v to, že to všetko ustojí.