PREKLIATIE A DAR

~ 39 ~

   Elinyru priniesli do Domu liečiteľov celkom zničenú. Nereagovala, tep mala veľmi slabý a ako zistili liečitelia, mágia sa jej vôbec neobnovovala. No ich pomoc zabrala a prebrala sa.

   V prvom momente ju pochytila panika, pretože pocítila na svojom hrudníku opäť niečiu dlaň. Nad ňou stál starší muž s hnedými vlasmi a zastrihnutou bradou a sústredene na ňu hľadel. Okolo jeho dlane sa vznášalo zlatisté svetlo. Ešte celkom dobre nevnímala, ale pochopila, že aj on niečo robil s jej znamením a tým aj energiou v jej vnútri. Netrvalo to dlho a keď skončil, vyštekol zopár rozkazov liečiteľom okolo seba a hneď chvatne odišiel.

   Bola zmätená a len pomaly sa rozpamätávala na všetko, čo sa stalo. Jej prvá myšlienka patrila mužovi v maske, ktorý ju dostal do tohto stavu. Niečo, zatiaľ nevedela čo, bolo iné. V jej vnútri, s jej energiou, bolo niečo inak. Spomenula si na to, ako sa cítila a ako vyzeralo jej telo, keď z nej ten muž uvoľnil tú druhú energiu. Cítila sa, akoby mala každú chvíľu vybuchnúť. Bola to ohromná sila, ktorá driemala niekde hlboko v nej a teraz možno bola voľná. Aspoň tak to pochopila, podľa jeho slov. Ešte nevedela, čo s tým bude robiť. Pociťovala strach, ale takisto ohromnú zvedavosť.

   Po niekoľkých hodinách, keď sa jej sily obnovili a cítila sa už zase dobre, pustili k nej Eradana.

   „No to sme dopadli, raz som na lopatkách ja, potom zasa ty," zahlásil uštipačne, ale hneď sa mu na tvári usadil starostlivý výraz. „Si v poriadku?"

   „Je mi lepšie," odvetila a bolo jej naozaj lepšie. Teraz mala skúsenosť s tým, čo sa stane, ak sa človeku minie zásoba magickej energie. Eradan si sadol na okraj lôžka a chytil ju za ruku. Ustarostený výraz mu z tváre nezmizol.

   „Naozaj si v poriadku? Vyzerala si ako mŕtva."

   „Naozaj. Neboj sa." Upokojila ho, pretože sa trochu uvoľnil. Elinyra sa stále pomaly rozpamätávala na to, čo sa stalo. Jej druhá myšlienka patrila Norcanovi, pretože jej ho pripomenul Eradan.

   „Ako ti napadlo samej pristáť s tým grifom v nejakom lese, Nyra?"

   „Nebolo to tak, že by mi proste napadlo pristáť. Áno, premýšľala som nad tým. Nezvykla som si na ruch mesta, Eradan. Nikdy by som si nemyslela, že to poviem, ale chýba mi Dlhé údolie. Ani nie tak dedina, ale hory a lesy. No aj Helia tam niečo ťahalo a nechala som sa viesť aj ním. Až potom som sa dozvedela, že ten muž, ktorý ma uniesol, dokázal vkĺznuť do jeho mysle a privolať ho." Elinyra mu ďalej vyrozprávala, čo sa dozvedela o ľudských chimérach. Eradan napäto počúval a nešlo mu do hlavy, ako niečo také mohlo všetkým uniknúť. Strážcom, vojakom, Hľadačom i vodkyni a rade.

   „Niekto si tu tvorí ľudské chiméry a nikomu to nevadí? Dúfam, že ich pochytajú." Eradan o nich hovoril ako o nemysliacich a necítiacich tvoroch, ale ona vedela svoje. Sú nástrojmi vôle muža v maske, ale pri Urdrethovi si nebola istá, čo si má myslieť. Vedela ale, že aspoň on nie je nemysliaca a necítiaca bytosť, hoci len z časti ľudská.

   Keď vyčerpali túto tému, Eradan jej povedal o svojej časti. Ako grifí jazdci našli mŕtve telo grifa a ako sa potom vydali za ňou. Ako našli miesto, kde ju držali a ako sa museli rozdeliť.

   „Norcan teda vedel, kam ma vzali," zhodnotila z jeho rozprávania.

   „Nyra, nechcel som ti to povedať, ale..." Eradan začal váhavo rozprávať o tom, čo mu došlo, keď dorazili na miesto a o čom až do tejto chvíle premýšľal.

   „Viem o tom," prerušila ho a otočila hlavu k oknu. Bolo pekné teplé letné ráno. Slnko prudko hrialo a obloha bola jasná. Elinyra povedala Eradanovi o tom, čo jej muž v maske vravel o Norcanovi a hlas sa jej pri tom ani nezachvel. Doplatila na svoju hlúposť a nemohla si viac dovoliť slabosť.