PREKLIATIE A DAR

~ 12 ~

   Mesto sa znova o čosi zmenilo za ten čas, čo tam nebola. Zase bolo o čosi čistejšie a panoval v ňom ešte väčšmi vynútený poriadok. Keď prechádzala námestím, obchádzala dvoch strážnikov, ktorí medzi sebou vliekli muža s odťatou rukou. Kvílil bolesťou a držal si narýchlo obviazanú ranu. Už dlhší čas neplatia výstrahy a hrozby pre zlodejov. Ak niekoho pristihnú alebo usvedčia, ihneď príde o ruku. So žobraním je to len o trochu menej prísne. Zlodeji a žobráci v tomto meste už nezažívajú dobré časy, ako tomu bolo kedysi.

   Sama to dobre poznala. Jej rodičia boli obaja na ulici. Žobranie bolo to prvé, čo ju naučili. Ešte skôr, ako ju naučili hovoriť. Vystrieť drobné rúčky do tvaru misky a smutne pozerať. Niežeby si to pamätala. Druhé, čo ju naučili, bolo kradnúť. Za to bola vďačná, pretože to bol jediný spôsob, ako neumrieť od hladu. Ibaže oni chceli, aby kradla peniaze. Aby mali za čo piť. Keď nepriniesla aspoň niečo, zbili ju.

   Celkom sa jej darilo, až kým na jarmoku nepotiahla akejsi navoňanej dáme perlový náramok. Bol to mimoriadne dobrý úlovok a mimoriadne zlý deň. Keď sa chcela vytratiť z davu ľudí, vrazil do nej akýsi ožran a ona sa natiahla na zem. Nebolo by na tom nič zlé, keby sa jej pri tom náramok neroztrhol a perly sa nerozkotúľali po mačacích hlavách. Ihneď pribehli strážnici a odviedli ju k veliteľovi mestskej hliadky. Vtedy mala osem rokov. A hoci nechodila do školy, nikto nemohol povedať, že nepracovala. Nadrela sa poriadne, aby ona mala čo jesť a jej rodičia aby si mali za čo vypiť. No po tom dni ju už rodičia nikdy nezbili. Skončila v sirotinci a bili ju iní.

   Život v sirotinci nebol o nič ľahší, ako na ulici. Bol lepší v tom, že mala mäkké miesto na spanie, čisté oblečenie, mohla sa kedykoľvek umyť a dostávala pravidelne jesť. Teda ak poslúchala, čo zase nebolo vždy. Horšie bolo, že musela robiť práce, ktoré boli podstatne namáhavejšie a nechutnejšie ako kradnutie. Medzi najhoršie patrilo čistenie nočníkov.

   A okrem toho musela chodiť do školy. Učitelia jej neustále nadávali, že je lenivá a nepozorná. Škola ju nebavila ani trochu, ale musela uznať, že vedieť čítať a písať môže byť užitočné. Jej rodičia to nevedeli. A po čase jej došlo, že by mohla viesť celkom iný život, keby sa trochu pousilovala. Aj keď vynikala v iných smeroch, čo nebolo na škodu. Napríklad sa veľmi ľahko vyhla šikanovaniu od starších detí. Neraz dostala výprask nie len od vychovávateliek, ale aj od nich. No bola obratná a rýchla ako mačka a rýchlo v tom našla svoju výhodu a viac sa nenechala šikanovať.

   Posledné dva roky v sirotinci sa učeniu venovala viac. No prišli jej pätnáste narodeniny a ako to už býva s peknými dievčatami zo sirotinca, požiadali o ňu v miestnom verejnom dome. Nebola to slobodná voľba. V tomto obľúbenom odvetví sa točili ohromné peniaze, z ktorých tieklo aj do sirotinca za „dodávanie tovaru". Proti jej vôli ju vzali, obliekli do nevkusných červených handier, zdrogovali a postavili pred skupinu uslintaných chlapov z vyšších kruhov a za skutočne peknú sumičku vydražili jej panenstvo. Mala aspoň toľko šťastia, že pri dražbe boli aj omnoho starší chlapi, než bol ten, ktorý ju nakoniec kúpil a s kým ju zatvorili vo vyvoňanej izbe obklopenej saténom. Kam sa len pozrela, všade bol satén. Posteľ kričala červeným a čiernym saténovým posteľným povlečením, na ktorom sa vrstvili saténové vankúšiky. Stĺpiky na rohoch postele boli ukryté pod saténovými závesmi. Sedenie po bokoch izby dopĺňala ďalšia kopa saténových vankúšov.

   Na stolíkoch pri nich aj pri stenách stáli vázy s červenými ružami. Na stolíku medzi posteľou a jednou z pohoviek bola karafa s vínom a dva poháre. A vedľa nich strieborná tácka, na ktorej bol položený kus syra, tácka s ovocím a malý strieborný nôž.

   Droga, ktorú jej dali, pomaly prestávala pôsobiť. Muž, ktorý mal okolo štyridsiatky, si vyzliekol odev a zostal len v nohaviciach. Prešiel k stolíku s vínom a nalial si. Maeveren sa posadila a uprela na neho svoj pohľad zelených očí, stále viac vnímajúci po ustupujúcom účinku drogy.