PREKLIATIE A DAR

~ 24 ~

   Alri ich včera previedla budovou a ukázala im ich izby. Dostali hneď aj večeru. Po nej si šiel Eradan ľahnúť. Bol vyčerpaný z cesty a rana ho pobolievala. Alri zostala s Elinyrou, aby jej porozprávala, čo ju vlastne na druhý deň čaká.

   Vysvetlila jej, že na tomto mieste vychovávajú mláďatá grifov. Starajú sa o ne a trénujú. No Elinyra vnímala sotva tretinu z toho, čo jej povedala. Stále myslela na Norcanov náhly odchod. Nikdy by jej nenapadlo, že ich rozlúčka bude takáto. Rozhodne nečakala objímanie a sentimentálne reči, ale predsa len čakala trochu viac. Správal sa k nej milšie, ako väčšina ľudí. Mala pocit, že si rozumejú. No nakoniec pre neho zrejme nebola nič viac, ako len úloha. Dovolil, aby si ho obľúbila, obdivovala ho a potom to všetko jednoducho uťal.

   Nebude nad tým viac rozmýšľať. Nič už na tom nezmení. Ospravedlnila sa Alri za svoju mizernú náladu a vyhovorila sa na únavu. Veľmi dlho nemohla zaspať a len sa prehadzovala. Keď zaspala, bolo už neskoro po polnoci.

   Ráno vstala zavčasu. Stále sa nemohla baviť nepokoja, ktorý jej nedovolil spať. Obliekla si nohavice, košeľu a vestu, na nohy si natiahla čižmy. Podľa Alriných pokynov si zbrane nevzala. Pri práci v grifích záhradách ich potrebovať nebude. Dlhé vlasy si zviazala, aby jej nezavadzali pri práci a zbehla dolu schodmi na raňajky. Alri prišla chvíľu po nej.

   „Dobré ráno," pozdravila. „To si taká nedočkavá alebo si nemohla spať?"

   „Dobré ráno. Asi oboje," odvetila Elinyra. Alri si k nej prisadla a spolu sa pustili do raňajok.

   „Alri, môžem sa ťa niečo spýtať?" začala po chvíli.

   „Iste, pýtaj sa." Alri na ňu pôsobila veľmi sympaticky. Sršala z nej nákazlivá veselosť. Je o jedenásť rokov staršia od Elinyri, no z krásnych modrých očí jej žiari detská duša.

   „Vedela si o Norcanovej úlohe všetko?" Alri ju hneď zastavila.

   „Nie, nemohol mi povedať podrobnosti. Viem len, že bol poverený dávať na teba pozor, pretože by si mohla byť v ohrození."

   „Vieš aj prečo ma ochraňoval?"

   „Vravím, že som nesmela vedieť podrobnosti."

   „Teraz sa jeho úloha už skončila a ja u teba mám pracovať. Myslím, že môžeš vedieť všetko."

   „Norcan mi to porozpráva, ak bude chcieť."

   „Vy ste sa spoznali ešte predtým?"

   „Nie, spoznali sme počas tej doby. Nestrážil ťa nepretržite, občas mu ten, kto ho tým poveril, doprial voľno a zastúpil ho sám." Elinyra ihneď zareagovala.

   „Ty vieš, kto ho poslal za mnou?"

   „Nie, to neviem. Tomu človeku záležalo na tom, aby o tom vedel len Norcan." Elinyra pocítila veľké sklamanie. Na okamih si myslela, že sa konečne dozvie pravdu o tom, kto Norcana poveril dozeraním na ňu.

   „Spoznali ste sa teda počas jeho voľných dní?"

   „Áno, bolo to pred šiestimi rokmi v Gredonskom prístave. Totiž, môj otec je z Aderonu. Je to dlhý príbeh, skrátka, rodičia sa dali dokopy mladí a po čase sa rozišli, no mama už bola tehotná. Rozhodla sa, že ma vychová sama, ale otec sa o mňa staral tiež. Občas navštevoval Zahr a inokedy som zase ja prišla do Aderonu. Práve som sa vrátila loďou odtiaľ, keď bol Norcan v prístave. Bola som v sprievode strážcov, ktorých otec so mnou vždy posiela a s kamarátkou, ktorú som vtedy zobrala do Aderonu so mnou." Na chvíľku sa odmlčala a pozrela na Elinyru. „Nenudím ťa? Asi si chcela vedieť len stručnú verziu."