PREKLIATIE A DAR

~ 5 ~

   Adran kráčal ulicou mesta a sledoval pri tom dláždenú cestu pod nohami, akoby počítal dieliky, po ktorých stúpal. Ráno bolo pochmúrne a zo západu sa na mesto hnali tmavé búrkové mračná. Podchvíľou už bolo počuť aj mrholenie.

   Onedlho prišiel k melancholicky pôsobiacej stavbe, pred ktorou viedli schody dolu popod klenutý prístrešok k ťažkým čiernym dverám. Vošiel dnu do priestrannej haly s vysokým stropom. Pred ním uprostred haly čnela oblúkovitá monumentálna stena od vrchu po spodok zaplnená menami tých, ktorí zomreli v boji v službách Zahru vo Veľkej vojne. Pozrel na ňu a bez záujmu ju obišiel. Za ňou boli ďalšie dvere vedúce do podzemných hrobiek.

   Kamenné schodisko vedúce do útrob podzemného bludiska bolo široké, aby tadiaľ bez problémov vedeli prejsť muži nesúc truhlu. Z podzemia sa šíril vlhký vzduch páchnuci plesňou a množstvom horiacich lojových sviec.

   Bludisko tvorilo mnoho radov stien s kamennými výčnelkami, kde boli uložené kamenné truhly s pozostatkami mŕtvych. Tie tvorili rozľahlú časť uprostred podzemného komplexu. Steny početných chodieb osvetľovalo svetlo pochodní.

   Vonkajší okruh tvorili priechody do iných častí pohrebiska. Časť naľavo bola dočasne uzatvorená kvôli prebiehajúcim prácam na rozšírení podzemných priestorov. Pretože mŕtvych neustále pribúdalo a hoci sa vytrieďovali miesta, ktoré už dlhší čas nikto nenavštevuje a nie je možné dopátrať sa k príbuzným, aby sa miesto uvoľnilo pre niekoho iného, nestačilo to. Mesto malo čoraz viac obyvateľov a tým vzrastal aj počet zosnulých, ktorých bolo treba pochovať v týchto priestoroch.

   Tento zvyk pochovávať ľudí do truhiel priniesol zo svojho rodiska Dobyvateľ a keďže Dračie mesto bývalo hlavným mestom jeho Dračej ríše, aj v ňom sa uchytil a prežil do dnešných čias. Podobne to bolo vo viacerých mestách smerom na západ a v celej Merivií. Aderon si ponechal svoj zvyk mŕtvych páliť a celý Tyris a väčšina Zahru kombinovali pri pohrebných rituáloch oheň a vodu, s malými rozdielmi v rámci regiónov. Ale nikto iný nemal takúto potrebu ukladať niekam pozostatky svojich zosnulých a nechať ich napospas času.

   V ďalšej časti napravo bola oddelená časť s hrobkami významných rodov. Tam zamieril Adran prechádzajúc temnou uličkou okolo stredovej časti. Vzduch bol ťažký a nasiaknutý vlhkosťou. Prešiel ďalšími čiernymi dverami a ďalšími, až sa ocitol pred hrobkou rodu Thylanir, ktorého bol posledným žijúcim priamym potomkom. Vchod do hrobky bol označený znakom fénixa v plameňoch, čo bol znak tohto rodu. Tragické, že celá jeho rodina bola upálená zaživa a nepovstala znovu ako fénix z popola tej skazy, a ešte k tomu vo vlastnej pevnosti, príznačne nazvanej Ohnivá pevnosť. Toľko irónie v jednom príbehu.

   Zakladatelia rodu si zvolili za svoj symbol fénixa, pretože, ako o sebe tvrdili, z akejkoľvek pohromy sa dokážu otriasť a vždy povstanú znova, silnejší než predtým. Koľko vznešených rodov asi lipne na podobných hlúpostiach, erboch a heslách, ktoré si vymysleli celkom iní ľudia v celkom inej dobe? Po jeho rode nezostalo nič, ak nerátal seba, len mená a znaky v zatuchnutej hrobke. Z Ohnivej pevnosti sú ruiny a jediný žijúci Thylanir je tak obyčajný a nevýznamný, až je to priam smutné.

   Steny priestrannej hrobky boli plné výčnelkov so zdobenými kamennými tabuľami s vygravírovanými menami a dátumami. Adran sťažka preglgol a zapálil sviečky na podstavcoch. Toto miesto v ňom vzbudzovalo pocity beznádeje a smútku, no zároveň sa tu cítil bezpečne, ako nikde inde. Tváre svojich rodičov si už ani nevedel vybaviť. Nespomínal si, ako vyzerali, akí boli, ani na nič, čím by si ich mohol pripomenúť. No keď bol na tomto mieste, cítil ich prítomnosť. Jedine tu v tejto tmavej chladnej miestnosti obklopený chladom sivého kameňa a mihotavým svetlom sviec.