PREKLIATIE A DAR

~ 11 ~

   Jasná obloha čnela nad krajinou posiatou poľami kam až oko dovidelo. Kým v iných častiach kontinentu vládlo daždivé počasie, na východe Merivie v noci trochu spŕchlo a ráno vyšlo jasné a hrejivé slnko, pod ktorého lúčmi sa kaluže rýchlo vyparili. Polia sa hemžili roľníkmi, ktorí mali v tomto období stále kopu práce.

   Úzkou prašnou cestou vedúcou pomedzi polia sa nenáhlivo viezol muž na konskom povoze naloženom senom. A na sene si hovela žena v čiernosivom odeve, s čiernymi vlasmi pristrihnutými tesne nad plecami a zelenými očami pozorujúcimi oblaky. Konské kopytá vírili prach na vyschnutej cestičke, ktorá ústila k Zlatej ceste, vedúcej do mesta Lodum.

   Maeveren bola radšej na cestách. Neznášala to mesto, nespájala si ho s jedinou dobrou spomienkou. Jeho zápach cítila už z diaľky. Každou míľou, ktorou sa k nemu priblížila, ho cítila viac.

   Prašná poľná cestička sa stáčala doprava a napájala sa na hlavnú, Zlatú cestu, vydláždenú uhladenými bielymi kameňmi, no taktiež posiatu konským trusom. Odtiaľto je to už len naozaj kúsok. Nemala na výber, musela sa vrátiť na to bohmi prekliate miesto. Prácu, ktorú musela vykonať mimo neho, dokončila. Je čas zájsť si po odmenu a vychutnať si zaslúžený oddych, kým nedostane novú zákazku.

   Muž s povozom zastal, aby mohla vystúpiť. On smeroval do neďalekej dediny, zatiaľ čo ona pokračovala po ceste do mesta. Poďakovala sa a zamávala na rozlúčku. Oprášila si seno prichytené na oblečení a vykročila, sprevádzaná tlmeným klopaním podpätkov svojich čiernych čižiem.

   V oboch smeroch kráčalo po ceste mnoho postáv. Netrvalo dlho a prechádzali okolo dvaja členovia mestskej hliadky. Lúče jasného letného slnka sa odrážali od lesklého plátového brnenia. Keď boli na jej úrovni, spomalili svoje kone. Vedela, čo bude nasledovať. Jeden z nich ju hneď oslovil.

   „Ideš do mesta, bábika? Je to kus cesty, môžem ťa zviesť, aby si si neunavila tie krásne dlhé nôžky." Maeveren k nemu zdvihla zrak a vôbec sa netvárila neprívetivo. Dokonca sa prinútila k letmému úsmevu. To muža povzbudilo a natiahol k nej ruku. „Poď, sadni si sem predo mňa a v meste sme raz dva." Iste, sadnúť si pred neho, to by sa mu páčilo. Všetci chlapi, ktorých v živote spoznala, využili každú príležitosť, aby sa mohli lepiť k ženskému zadku. Nepochybovala o tom, že na konskom chrbte to má v ich predstavách osobitné čaro, ale muž na koni mal dosť rokov na to, aby mal už aj vnúča. Tá predstava ju odpudzovala.

   „Ďakujem," odvetila falošne milým hlasom, „rada si užijem prechádzku. Ale myslím si, že tamtá pani by nepohrdla ponukou pohodlnejšie sa odviesť do mesta." Ukázala na postaršiu sedliačku ktorá so sebou ťahala plné vrece čohosi. Muž stiahol ruku a ani sa nepozrel smerom, ktorým ukazovala. Zachechtal sa a popohnal koňa do klusu.

   Ulice mesta Lodum, novodobého hlavného mesta, v ktorom sídlila koruna, boli síce úhľadné a vydláždené, lemované nízkymi múrikmi z bledého sivého kameňa, za ktorými sa črtali upravené trávniky a rozkvitnuté predzáhradky, no ani pozlátka domnelej krásy nemohla prekryť ten zápach chudoby.

   Kráľ Merivie vyhlásil, že v jeho meste nebudú žiť žobráci a nikto nebude žiť na ulici. Jeho mesto musí byť dokonalé a musí v plnom rozsahu reprezentovať jeho veľkolepé kráľovstvo. Preto dal najbiednejšie časti mesta upraviť. Cesty už nepokrývala zmes blata a výkalov, ale boli vydláždené, chatrče zrútené a na ich mieste vyrástli nové murované domy, niektoré viacposchodové pre viac rodín. Obyvatelia mesta museli pracovať, aby mohli tieto domy obývať. Deti staršie ako osem rokov museli pracovať alebo chodiť do školy. Výsledkom bolo, že nové domy teraz zo značnej časti obývali bývalí žobráci a bezdomovci, ktorí si nikdy neosvojili základy udržiavania čistoty či už osobnej alebo v ich príbytkoch. Okrem toho očividne razili filozofiu, že čo je zadarmo, o to sa netreba starať. A tí, ktorí sa odmietali prispôsobiť, boli vyhnaní za mestské brány a ďaleko od mesta. Niektorí sa pobrali do iných miest, niektorí kapali popri cestách od hladu. Nikde si človek toľko nevyžobre (a nenakradne), ako v hlavnom meste. Tak to bolo v každom z kráľovstiev, ibaže v Merivií sa to už netolerovalo.