PREKLIATIE A DAR

~ 18 ~

   Posledné dni sa Elinyre zlievali dokopy. Vyzerali celkom rovnako. Cestovali teraz nížinou a tak bola cesta menej namáhavá a ubiehala rýchlejšie. O niekoľko dní dorazili do Tianmaru. Je to veľkolepé mesto s bohatou históriou a skvostnou architektúrou spájajúcou prvky pôvodnej sarenskej architektúry s modernejšími prvkami. Nenachádza sa však na žiadnej hlavnej ceste a na juh od neho sa rozprestierajú hory, skrz ktoré nevedie žiadna bezpečná a pohodlná cesta a budú ich musieť obísť, aby sa dostali na Zlatú cestu.

   Mesto malo naozaj čo ponúknuť a ulice boli preplnené ľuďmi. Ale ich teraz zaujímala len knižnica. Nachádzala sa na námestí a museli sa k nej predierať pomedzi davy obyvateľstva. Keď tam napokon dorazili a vošli cez mohutné dvere s ozdobným okovaním, Elinyre sa zatajil dych. Toľko kníh v živote nevidela. Obrovskú miestnosť zapĺňali regály preplnené knihami. Obdivovala ich teraz znova orieškovohnedými očami. Aby dali Norcan aj Eradan jasne najavo, že ich to vôbec nenadchlo a o knihy nemajú vôbec žiadny záujem, demonštratívne sa zvalili na kreslá pri jednej z uličiek medzi regálmi a nechali sa obslúžiť ovocnou šťavou, ktorú im ponúkla mladá knihovníčka.

   Elinyra nad tým mohla len pokrútiť hlavou. Tiež prijala šťavu, osviežujúcu v taký horúci deň, a pobrala sa skúmať regály s množstvom kníh. Okrem nich a knihovníčky bola knižnica takmer prázdna, ako čoskoro zistila. V slnečný letný deň, ako je tento, by sa málokto zašíval v knižnici. Až keď obišla prvú uličku, všimla si na jednom z kresiel sedieť pohrúženého do najhrubšej knihy, akú kedy videla, hnedovlasého chlapca približne v jej veku. Keď prechádzala okolo neho, zdvihol pohľad od knihy a usmial sa na pozdrav. Usmiala sa tiež a zamierila do uličky s rozprávkami. Norcan vravel, že by malo ísť o sarenské ľudové rozprávky, no ako zistila, tých je veľmi veľa.

   „Pomôžem ti?" ozvalo sa zrazu za ňou. Strhla sa a zistila, že za ňou stojí ten chlapec. „Prepáč, nechcel som ťa vyľakať."

   „To nič," odvetila Elinyra, no najradšej by mu vynadala, že by sa nemal za ľuďmi zakrádať ako duch. Vedela si predstaviť, že Norcan by mu odtrhol hlavu, než by stačil niečo povedať.

   „Teba nepoznám, nie si z mesta. Ja som Dyan," predstavil sa a natrčil jej dlaň.

   „Teší ma. Som Elinyra." Podala mu ruku a na okamih zaváhala, či je bezpečné dávať sa s ním do reči. No potom zahnala obavy, tento chlapec pôsobil celkom neškodne.

   „Hľadáš niečo konkrétne? Prečítal som tu takmer všetko, určite ti budem vedieť pomôcť." Elinyra obdivne nadvihla obočie.

   „Vlastne hľadám zmienky o Modrom plameni. Hovorí ti to niečo?"

   „Jasné, počkaj," ihneď zamieril do stredu uličky a zo spodného regálu o chvíľku vytiahol malú knižku pre deti s obrázkom farebného motýľa namaľovanom na prednej strane. Kniha bola už dosť stará a ošúchaná a bolo vidieť, že toho už veľa prežila. Dyan jej ju podal a ona si ju vďačne vzala. „Je tam rozprávka O kráľovi a bosorke, kde sa spomína Modrý plameň. Ale spomína sa tiež v dejinách Sarenanov a v Zyhoninej knihe starých proroctiev." Elinyra musela uznať, že je naozaj mimoriadne sčítaný. Na jej pohľad reagoval vysvetlením: „Mám fakt dobrú pamäť na všetko, čo prečítam."

   Zamyslela sa. „Môžeš ísť so mnou a povedať mi viac?"

   „Iste, prečo nie." Elinyra ho zaviedla k miestu, kde si podľa nich bezpochyby zaslúžený oddych a čerstvú ovocnú šťavu vychutnávali jej dvaja spoločníci. Predstavila všetkých a usadila sa do kresla. Do ďalšieho si sadol mladý Tianmarčan.

   „Tak, najskôr sa pozrieme, čo sa hovorí v rozprávke O kráľovi a bosorke." Otvorila knihu rozprávok a nalistovala v nej stranu, kde sa začínala spomínaná rozprávka. Začala čítať.