PREKLIATIE A DAR

~ 32 ~

   Elinyra pomaly začala precitať. Telo sa jej kolísalo a v hlave cítila ohromnú bolesť. Viečka mala ťažké a nedokázala hneď otvoriť oči. Počula pravidelný zvuk krokov dopadajúcich na mäkkú pôdu. Zvuk vetra šuštiaceho v korunách stromov, vzdialené zvuky zvierat, no žiadne hlasy. Chcela sa chytiť za hlavu v snahe stlmiť pulzujúcu bolesť, ktorá jej v nej prenikavo vládla. No keď pohla rukou, ucítila drsný povrch niečoho, čím mala ruky zviazané.

   Toto zistenie ju donútilo otvoriť konečne oči. Chvíľu sa jej nedarilo zaostriť, no vnímala siluetu v červenom plášti. Uvedomila si, že tá osoba ju nesie na rukách.

   „Už si sa zobudila, kráska?" prehovoril hlasom, ktorý spoznala. Počula ho predtým, ako ju omráčil. Niekoľkokrát zažmúrila, aby sa jej vyjasnil zrak a prezrela si svojho únoscu. Bol to vysoký čiernovlasý mladý muž s výraznými črtami tváre a prenikavým pohľadom. Usmieval sa na ňu spôsobom, ktorý prudko kontrastoval so skutočnosťou, že ju napadol a uniesol. Pôsobil milo a vľúdne, no Elinyra nemala v úmysle nechať sa tým pomýliť. Začala sebou metať s cieľom vyslobodiť sa.

   Muž ju položil na zem držiac povraz, ktorým mala obmotané ruky a potiahol ho naznačujúc, že má kráčať za ním. Elinyra sa nemala v pláne tak ľahko podvoliť. Namiesto toho stála na mieste a uprene pozorovala svojich únoscov. Všimla si, že muž má za opaskom zastrčenú jej dýku. Okrem neho tu bola aj žena s dlhšími čiernymi vlasmi, tá sa ale netvárila ani trochu prívetivo.

   „Čo odo mňa chcete?" spýtala sa nevrlým tónom. Muž sa zazubil.

   „Prečo tak nepriateľsky? Ja som Urdreth a toto je Filauria." povedal tak zdvorilo, až to Elinyru vyvádzalo z miery. Vôbec nepôsobil nepriateľsky a keby tu nebol fakt, že ju uniesol a zviazal jej ruky, možno by sa mu aj ona zdvorilo predstavila. No namiesto toho na neho ďalej zazerala.

   „Neodpovedal si mi."

   „No, už nejaký čas po tebe pátrame. Našiel ťa jeden z nás v malom zapadákove na východe. Potom ťa dostihol na ceste do hlavného mesta, no tebe a tvojím kumpánom sa podarilo ho dostať. Žiadna škoda, bol to somár. Dostali sme správu, že budeš v meste, preto sme čakali na vhodnú príležitosť. A dokonalý plán sa vydaril. Len škoda toho pekného zvieraťa, moja spoločníčka nepozná zľutovanie." Uprel na ňu pohľad a dodal: „Musím povedať, že si nám to ohromne uľahčila tým tvojím neuváženým výletom. Pravdupovediac, nečakal som, že to naozaj bude také ľahké." Pobavene sa usmial a prehrabol si vlasy. Elinyra si až teraz spomenula na Helia. Zalial ju príšerný pocit obáv, zúrivosti aj smútku. Pred očami sa jej zjavil výjav zobrazujúci jeho nevládne telo v krvi padajúce k zemi a táto spomienka ju ihneď naplnila hnevom.

   „Čo ste s ním spravili?" vyhŕkla zlostne. Tentoraz jej odpovedala žena. Jej oči boli rovnaké, ako mužove. Ráznym ktorom vykročila k nej a trhla lanom, na ktorom mal muž Elinyru uviazanú. Takmer stratila rovnováhu ako ňou prudko šklblo.

   „Zabila som ho! Prestaň sa vypytovať a kráčaj. Je pred nami dlhá cesta!" Pootočila sa no úkosom na ňu stále zazerala. „Ak nebudeš poslušná, dopadneš rovnako." Dodala, zvrtla sa a pokračovala v ceste. Muž vykročil a nasledoval ju, pričom jemne potiahol povraz a Elinyra urobila krok vpred.

   „Filauria nie je veľmi priateľská, ľahko sa rozčertí. Tvoja cesta s nami bude príjemnejšia, ak ju nebudeš zbytočne provokovať," prehovoril k nej opäť muž. Elinyra teda vykročila a nechala sa viesť. Niežeby sa tej protivnej ženy bála, ale uvedomovala si, že je zbytočné klásť odpor. Niečo jej našepkávalo, že majú viac energie ako ona a sú silnejší. Nemala v úmysle konať nerozvážne a zbytočne svoju situáciu zhoršovať. Nateraz sa teda podvolila a kráčala s nimi. Možno sa jej naskytne príležitosť na záchranu.