PREKLIATIE A DAR

~ 36 ~

   Bola hlboká noc a aj zvuky, ktoré k nej doliehali z okolitých zákutí bludiska, utíchli. Usúdila, že všetci už asi spia. Nepredpokladala, že by ju nechali nestráženú, no musela sa o tom presvedčiť.

   Potichu ako myška sa vykradla z miestností, ktoré jej pridelili. Príjemné aj prekvapivé zároveň bolo zistenie, že ju nik nezamkol. Vyšla na chodbu chabo osvetlenú ohňami z niekoľkých pochodní a obzrela sa na obe strany. Nebol tam nikto, žiadna stráž, ani Urdreth. Navyše bolo všade mŕtve ticho. Opatrne teda vykročila snažiac sa spomenúť si na cestu. Onedlho však zistila, že zabočila nesprávne, no napriek tomu pokračovala.

   Prešla niekoľkými chodbami a po špičkách prešla okolo mnohých dverí. Dostala sa k poodchýleným dverám na konci chodby, z ktorých sa k nej prikrádal jemný vánok. Pomyslela si, že tadiaľ možno vedie nejaká cesta von. No keď sa priblížila, doľahli k nej hlasy. Za dverami zjavne niekto bol. Cúvla a chcela ísť späť. V momente, keď sa otočila, vrazila do niekoho.

   Od ľaku zhíkla a vzápätí s zakryla ústa. Telom jej prebehla vlna strachu. Odľahlo jej, keď zistila, že vrazila do Urdretha. Čakala jeho nahnevaný pohľad, no tváril sa skôr pobavene.

   „Kúpeľne sú na druhej strane. Alebo si chcela ísť niekam inam?" Elinyra pochopila a pokrútila hlavou.

   „Myslela som, že spíš," povedala na vysvetlenie, no bola si istá, že Urdreth o jej zámeroch vedel.

   „Nabudúce si možno rozmyslíš takéto potulovanie ak ti poviem, že my nepotrebujeme spať toľko, koľko ľudia." Pobavene sa uškŕňal nad jej prekvapeným výrazom. Elinyre sa drala na jazyk otázka, koľko vylepšených sa v úkryte nachádza, ale prehltla ju.

   Potom ju zaviedol späť do jej terajšej izby a naposledy ju varoval. „Nerob problémy. K skutočným väzňom sa tu správajú naozaj horšie." Elinyra prikývla a odobrala sa do postele. Bola mu vďačná za jeho starostlivosť, ak sa to tak dalo nazvať. No stále sa cítila ako väzeň, ktorým aj bola, i keď bola asi v lepších podmienkach. No to nič nemenilo na tom, že sa chcela odtiaľ dostať.

   Kto je muž v maske? Táto otázka jej ovládala myseľ po celý deň. Pochybovala o tom, že by ho poznala. Prečo teda pred ňou skrýval svoju tvár. Pýtala sa na to Urdretha, no ten jej len stroho odpovedal, že na to má jeho otec svoje dôvody. Bola zvedavá, kedy sa s tým mužom, ktorého volá otec, zasa stretne.

   Nemusela ani dlho čakať, pretože netrvalo dlho a Urdreth ju zobral do rozľahlej miestnosti preplnenej vysokými policami s množstvom kníh a zvitkov. Okrem nich police plnilo aj množstvo malých sklenených fľaštičiek s rôznofarebnými tekutinami, polepené ošúchanými štítkami. Tiež si všimla množstvo nástrojov a väčšie sklenené nádoby naplnené tekutinou, v ktorej plávalo niečo, čo ani nechcela radšej vedieť, čo je.

   Uprostred miestnosti stáli kamenné podstavce v tvare obdĺžnikov, ktoré slúžili ako pracovné stoly. Na jednom z nich bolo bezvládne položené mŕtve mužské telo. Hruď malo rozrezanú a koža bola roztiahnutá do bokov, kraje prichytené malými kovovými svorkami. Krvavé vnútornosti boli zreteľne vidieť a Elinyra musela odvrátiť zrak, aby jej neprišlo zle.

   Pri tele stál ten muž v antracitovej maske a keď ich zbadal, odložil zakrvavené nástroje, ktoré mal v rukách. Podišiel k nádobe s vodou, ktorá bola položená na podstavci obďaleč, a umyl si ruky povyše zápästí pokryté krvou. Rukávy sivého odevu mal vyhrnuté po lakte. Keď zmyl zo seba krv a poutieral sa, podišiel k Elinyre. Keď sa s ním stretla prvýkrát, javil sa jej tajuplný, no noblesný. Teraz jej prišiel odporný.

   „Asi ťa znechucuje, čo to tu robím," povedal uprene hľadiac do jej fascinujúcich dračích očí, akoby jej čítal myšlienky. No na jej výraze sa celkom zreteľne odzrkadľovali jej momentálne pocity. „Chcem len vedieť pravdu. To je všetko," povedal a pod maskou sa mu črtal hrdý úsmev, ktorý nemohla vidieť, ale jeho oči ho prezradili.