PREKLIATIE A DAR

~ 40 ~

   Elinyra konečne stála pred budovou Zafírie. Vysoká krásna stavba sa vynímala na okraji námestia a líšila sa svojím vzhľadom od všetkých okolitých budov. Schody strážili po oboch stranách sochy drakov a nad čiernymi dverami sa týčil nápis: Je našou spásou, je našou večnou spoločníčkou. Na bojisku či v mieri, chráni nás, odnáša bolesť a prináša svetlo v temnote.

   S úžasom hľadela na krásu budovy a takmer nemohla uveriť, že pred ňou konečne stojí. Toľko o tom snívala, keď žila v Dlhom údolí a teraz je konečne tu a nesníva sa jej to. Eradan zrejme odhadol jej pocity a chytil ju za ruku. Jeho dotyk a úsmev jej dodal odvahu a spolu vykročili po schodoch. Otvorili veľké ťažké dvere a vstúpili do vestibulu. Ich zrak ihneď pritiahla obrovská začarovaná socha Ytesisa v jeho prostriedku.

   Po vyleštenej bielej podlahe sa premávali ľudia a mizli za niektorými z dverí po okrajoch. Oni dvaja ale zamierili na opačnú stranu k okienku, ktorému kraľoval nápis Prihlásenie na štúdium. Tu dostali formuláre, ktoré vyplnili a nedočkavo sa postavili do radu za dvoch ďalších nádejných študentov.

   Elinyru ovládla nervozita. Norcan jej približne vysvetlil, čo od nej môžu požadovať. Niekedy sa uspokoja s chabou ukážkou priemerného talentu, inokedy uchádzača potrápia. Dúfala, že bude mať šťastie a zvládne to pokojne.

   Na rad sa dostala celkom rýchlo. Keď vstúpila do dverí, sledovalo ju viacero tvárí za dlhým stolom. Všetci ju sledovali veľmi pozorne, niektorí sa tvárili znepokojene, iným z tváre sršalo očakávanie. Len jeden muž nezaujato postával pri okne otočený chrbtom a zaujímalo ho viac dianie vonku. Už o nej vedeli. Celkom iste jej démoniu energiu aj cítili. Začínala sa jej zmocňovať panika, keď vtom k nej prehovorila žena uprostred stola.

   „Zdravím ťa. Ako sa voláš?" Elinyra sa snažila nevyzerať vystresovane.

   „Elinyra Rellien." Nasledovali otázky o jej pôvode a učení, ktoré Elinyra zodpovedala a sama bola prekvapená, ako pokojne.

   „Nebudeme to zbytočne naťahovať," vložil sa do toho šedivejúci muž na kraji stola. „Je to Spútaná, na Zafíriu ju prijať nemôžeme." Jeho slová boli ako facka. Ani sa na ňu nepozrel a hovoril o nej akoby ani nestála za slušné slovo. V doteraz pomerne tichej spoločnosti sa rozhostil nepokoj a šeptanie. Viacerí s ním súhlasili.

   „Nebolo by to bezpečné pre ostatných študentov," povedal niekto ďalší.

   „Čo by na to povedali rodičia detí?" spytoval sa ďalší. Elinyra si začínala byť istá, že ju odtiaľ čo chvíľa vyženú.

   „Na Zafírií už predsa študoval Spútaný a nebol to nikto iný, ako otec tejto dievčiny," prehovoril muž s čiernymi vlasmi, ktorý sedel vedľa ženy uprostred. Obrátil sa k nej a položil jej otázku. „Aký máte názor vy, riaditeľka?" Takže žena, ktorá sa jej prvá pýtala, je riaditeľka Zafírie.

   „Myslím," prehovorila riaditeľka a všetci ostatní stíchli, „že by sme jej mohli dať šancu." Hneď, ako to dopovedala, zdvihla sa vlna protestov. Na jej strane boli očividne len riaditeľka, muž s čiernymi vlasmi a dvaja ďalší, ktorí sa ale nehodlali biť za jej práva a len mlčky prikyvovali riaditeľkiným argumentom.

   „Upokojte sa, prosím," zvýšil hlas muž s čiernymi vlasmi. „Nedopustíme predsa, aby boli študenti ohrození, ale ani neuprieme právo na vzdelanie tomuto dievčaťu."

   „Ako to chceš zaručiť?" vykríkol jeden z odporcov. „Kto nám zaručí, že to dievča nespáli celú školu a nás v nej?"

   „Ja vám to zaručím," prehovoril odrazu niekto ďalší. Elinyra spočiatku nevedela, kto, ale hlas neprišiel od nikoho za stolom. Zistila to, keď sa k nim obrátil muž, ktorý doteraz stál pri okne a na jeho prítomnosť už celkom zabudla. Keď prišiel bližšie, spoznala v ňom muža, ktorý nad ňou stál v izbe v Dome liečiteľov, keď sa prebrala.