PREKLIATIE A DAR

~ 65 ~

   Miestnosť sa začala plniť ľuďmi v bielych rúchach, ktorí si stali do polkruhu pred ňou. Pripojili sa k nim aj tí, ktorí chystali veci okolo nej. Uvedomila si, že stojí na podstavci pripomínajúcom väčší oltár a okolo sú rozložené rituálne predmety. Poznala už z hodín rituálov, ako to vyzerá a akosi tušila, že nepôjde o ochranný, regeneračný ani ozdravný rituál, ktoré sa zatiaľ naučila.

   Nakoniec sa do jej zorného poľa dostal postarší muž s plešinou. Tiež bol odetý v bielom rúchu, ale cez ramená mal prehodenú červenú tkaninu s vyšívanými obrazmi plameňov. Elinyra sa snažila vymaniť, ale zviazali ju naozaj pevne. Skúsila to aj pomocou mágie, no ani to nefungovalo. Nebola zviazaná obyčajným povrazom, ktorý by mohla spáliť. Vzpierala sa a kričala, aby ju pustili, no nikto jej nevenoval pozornosť. Napokon to vysilením vzdala a započúvala sa do slov, ktoré sa ozývali miestnosťou spočiatku z úst veľkňaza stojaceho priamo pred ňou a potom aj z úst všetkých ostatných. Nerozumela im, no opakovali sa stále dookola so stupňujúcou intenzitou.

   Nič sa však nedialo. Zapálili okolo nej kruh, plamene sa k nej načahovali a ona ich priťahovala, ale ani po dlhej dobe sa nič neudialo. Všímala si nervozitu, ktorá sa začínala prejavovať. Veľkňaz napokon stratil nervy a gestom umlčal zariekanie. Pristúpil k nej bližšie.

   „Drak je v tomto tele uväznený príliš dobre," podotkol nahnevane. „Ale my ho dostaneme von." Elinyru zamrazilo z toho šialeného odhodlania, ktoré mu zazrela v očiach.

   „Ste vyšinutí! To nemôžete urobiť!" skríkla, no muž ju nebral do úvahy.

   „Uvoľni dračiu energiu!" prikázal jej.

   „To neviem urobiť a aj keby som vedela, neurobila by som takú sprostosť!" Starec prižmúril oči a chvíľu tak na ňu hľadel.

   „Urob to sama, inak ťa prinútime," povedal netrpezlivo. Elinyra pokrútila hlavou.

   „Neviem, čo odo mňa chcete. Neviem urobiť nič s tou energiou." Muž na ňu zamyslene pozeral, potom sa zvrtol a niečo pošepol mužovi najbližšie k nemu.

   „Budeš to musieť urobiť. Nájdeme spôsob, ako draka dostať z tvojho tela." Elinyra pochopila, že rozumným vysvetlením nič nedosiahne. Mužovi nestačilo, že ona tú energiu ani len necíti, nie ešte aby ju ovládala. Dúfala, že Thimeron skutočne pevne uzamkol tú vec v nej a nepodarí sa im ju vyslobodiť. Netušila, čo by sa potom stalo, iba to, čo jej povedal Norcan a jej mama.

   Po chvíli do siene priviedli skupinu ľudí, ktorí boli zviazaní, ako ona. Nechápala, čo sa deje. Väzňov priviazali k nižším kamenným stĺpom na vyvýšenom mieste len niekoľko stôp pred ňou. Pod nimi bolo naukladané drevo a suché raždie. Elinyra na to s hrôzou pozerala a dúfala, že to je celé len krutý vtip. Toto predsa nemohol nikto urobiť.

   „Možno draka vylákame, ak mu poskytneme obete. Vypočuje nás a poctí nás svojou dôverou. Načerpá silu a zbaví sa väzenia v ľudskej schránke," prednášal zapálene veľkňaz a Elinyry sa zmocňovala nevýslovná panika. Toto sa nemôže naozaj diať, pomyslela si zúfalo.

   Ešte väčšie zdesenie nastalo, keď prikročili ľudia s pochodňami. Ľudia priviazaní pred ňou kričali a prosili. Boli medzi nimi mladí aj starí, ženy aj muži. No na tvárach tých šialencov sa nemihol ani náznak súcitu či svedomia, keď priložili horiace pochodne k hraniciam.

   „Prestaňte, prosím, nerobte to! To nemôžete! Dosť!" hučala na nich a metala sa, ale nič nepomohlo.

   „Prepusť draka a ich utrpenie sa skončí," riekol pokojne veľkňaz a hľadel na ňu. Miestnosťou si razil cestu čoraz silnejší zverský rev horiacich obetí a zápach spáleného mäsa. Elinyra sa na to nechcela dívať, odvrátila hlavu nabok, zatiaľ čo sa jej telo otriasalo v nezastaviteľných vzlykoch.