PREKLIATIE A DAR

~ 30 ~

   Aderyl kráčala v sprievode svojej pravej ruky a osobnej stráže širokou chodbou, ktorá bola bohato presvetlená nahusto zoradenými vysokými oknami. Už z diaľky videla, ako sa pred jej dverami nervózne prechádza najvyšší veliteľ Strážcov. Nenáhlivo prišla až k nemu. Odstúpil od dverí a úctivo sa uklonil svojej vodkyni.

   „Prepáč, že som ťa nechala tak dlho čakať, Orrian. No mala som stretnutie, ktoré sa nedalo odložiť," prehovorila k nemu milo a s noblesou, aká sa hodí pre vznešenú vodkyňu.

   „To je v poriadku, vodkyňa," odvetil a nasledoval Aderyl do jej pracovne spolu s jej najvernejším radcom Merellienom. Stráž zostala pred dverami. Orrian počkal, kým sa vodkyňa usadí za svojím veľkým stolom. Cestou k nemu sa ho ale prvá spýtala na to, o čom sa už, žiaľ, dopočula.

   „Nejaké nové správy o unesenej Spútanej?" Aderyl si dobre spomínala na správu spred niekoľkých týždňov, ktorá hovorila o vyhorení jej domu a o jej zmiznutí. Neprekvapilo ju, že dievča sa napokon objavilo v hlavnom meste, no nečakala by, že tak rýchlo spadne do rúk únoscov. Ak by vedela o jej príchode, ihneď by niekoho poverila, aby na ňu dohliadal.

   „Áno, máme nové informácie," odvetil popravde. A potom ju dopodrobna oboznámil s problémom, s ktorým sa Strážcovia už dlhšiu dobu potýkajú. Problém, ktorý prerástol v niečo omnoho hrozivejšie. Aderyl takmer prevrátila stoličku od zlosti, keď skončil.

   „Prečo mi o tom nikto nepovedal skôr? Načo si čakal tak dlho?" opýtala sa ho rozhorčene po tom, čo si všetko vypočula.

„Prepáčte, vodkyňa. No považovali sme ich len za skupinu zrovnateľnú so zbojníkmi a im podobnými. Až neskôr sme zistili, že ide o dobre organizovanú skupinu a že nejde o ľudí a začali sme pátrať, no neúspešne. Netušili sme, o čo im ide ani odkiaľ pochádzajú. Až teraz, keď sa začali zaujímať o Spútaných, prezradili niečo zo svojich motívov." Muž obhajoval svoje konanie, hoci k úprimnosti mu chýbala istá dávka sebakritiky. Bol priveľmi arogantný na to, aby si uvedomil chyby, ktorých sa dopustil z ľahkovážnosti. Už príliš dlho zohrieva stoličku na vysokom poste a jeho pohodlnosť a ignorancia neboli nikomu na osoh, iba ak tým, ktorí prahli po tom, aby sa Zahr zrútil zvnútra.

   „Došlo k porušeniu jedného z najvyšších zákonov Zahru," prehovoril tentoraz Merellien. „A nie len to. Tvorenie chimér je obrovský prehrešok voči prírode, nie len voči ríši. O to horšie, že sa tu bavíme o ľudských chimérach. Bezodkladne treba zistiť, kto to má na svedomí a dostať ho!" rozhorčil sa.

   „A prečo uniesli to dievča? Čo s ním chcú vlastne robiť?" spytovala sa vodkyňa.

   „Obávame sa, že im ide práve o všetkých démonov," odpovedala hlava Strážcov a už vopred očakával veľkú vlnu hnevu. A nemýlil sa. Aderyl prudko tresla dlaňami o stôl a vytryskla z nej oprávnená zlosť.

    „Ako ste to mohli nechať zájsť tak ďaleko?! Vieš, čo sa stane, ak sa niekto taký dostane k moci všetkých démonov?! Nehovoriac o tom, že to dievča zomrie!" Nasledovala ešte ďalšia spŕška výčitiek, ktoré si musel muž vypočuť.

   Najvyšší veliteľ Orrian je ctižiadostivý človek bažiaci po úspechu. Vystatuje sa tým, že od doby, čo velí Strážcom, majú ich misie oveľa väčší úspech, než kedykoľvek predtým. No keď sa objavil tento problém, ktorý tak nerozvážne podcenil, jeho povesť bola v ohrození.

   Vodkyňa rozhodla, že vyšle skupinu Hľadačov, ktorí budú pátrať po dievčati aj po jej únoscoch. Rozhorčenie a hnev, ktoré v nej vzbĺkli, však horeli ešte dlho po tom, ako muž opustil jej pracovňu.

   „Ten prekliaty Orrian!" vychrlila zo seba, keď v miestnosti osamela so svojim radcom.

   „Zdá sa, že jeho nesmierna pýcha už dosiahla takých výšin, že zatieňuje jeho správny úsudok," skonštatoval Merellien so znova nadobudnutou chladnou vážnosťou. „Strážcovia by asi potrebovali nového najvyššieho veliteľa." Aderyl sa zachmúrila. Nechcela vyvolať zbytočné rozbroje medzi ňou a veliteľom Strážcov. Na jeho odvolaní by sa musela zhodnúť Veľká rada, nehovoriac o vybraní nového najvyššieho veliteľa. No zdalo sa, že to bude nevyhnutné a určite lepšie, než aby nechala voľnú ruku niekomu, kto sa snaží tak vážne záležitosti zametať pod koberec namiesto toho, aby odhalil vlastné zlyhanie. Takýchto ľudí nepotrebuje na tak významných postoch.

   „No predsa mi tu niečo nesedí," zamyslel sa po chvíli jej pobočník. „Orrian nikdy predtým neurobil chybu z ľahkovážnosti. Je to hrabivý nadutec, ktorému ide predovšetkým o zisk, no nebýval nepozorný a neopatrný."

   „Je už starý a urobil chybu. Možno prvú z mnohých, ktorých by sa mohol dopustiť, ak nezakročíme." Odkedy sa stala vodkyňou, akoby zázrakom šlo všetko hladko a nemala pri vedení krajiny veľké problémy. No už niekoľko dní ju nahlodáva pocit, že tým dňom je koniec. Prvýkrát o tom uvažovala po stretnutí s vyslancom Tyrisu. Už len to, že jeho vodca požiadal o stretnutie priamo s ňou, je nezvyčajné a celkom iste to nerobí pre nič za nič.

   „Dievča musíme nájsť za každú cenu," prehovorila po chvíli.

   „Orrian spomínal ďalších dvoch Spútaných, ktorí zmizli," pripomenul Merellien. „Pre nich už pravdepodobne bude neskoro." Vodkyňu zasiahla ďalšia sprcha zlosti. Začala pochodovať po miestnosti, aby sa upokojila.

   „Mali by sme zistiť, či aj v iných zemiach nemajú podobné problémy. No za tými únosmi celkom ľahko môže byť aj niektorá zo zemí," uvažovala nahlas.

   „Musíme postupovať veľmi opatrne."

~

   Eradan si opakoval Norcanove inštrukcie, ako sa dostane k Striebornému palácu. Náhlil sa v snahe dostať sa tam čím skôr, no zároveň nezablúdiť. Spleťami ulíc sa nakoniec dostal na miesto. Bolo to obrovské priestranstvo s veľkolepou fontánou uprostred obkolesenou lavičkami s usadenými ľuďmi. Po jeho obvode sa tiahli vysoké budovy, obchody a podniky, a taktiež úchvatný Strieborný palác.

   Kráčal so sklonenou hlavou a zrak upieral k zemi. Nemohol myslieť na nič iné, ako na to, kde asi teraz Elinyra je a čo sa s ňou stalo. Hoci sa tomu bránil, pred očami sa mu mihali aj tie najhoršie scenáre. Mal hrozný strach z toho, že aj keď sa im podarí nájsť ju, prídu neskoro a nájdu ju mŕtvu. Všemožne sa snažil zahnať tie hrozné obrazy, no neustále sa mu vynárali v hlave, nemal nad tým kontrolu.

Až prudký náraz prerušil jeho myšlienky a on sa ocitol na zemi. Po dopade mu vystrelila ostrá bolesť do brucha, ktorá mu pripomenula už takmer zahojenú ranu. Bolestne zasyčal a pozrel sa pred seba, aby zistil, do čoho to narazil. Už bol pred palácom. Pri ňom ležal na zemi tak ako on chlapec asi v rovnakom veku s hustými havraními vlasmi.

   „Si slepý, či čo?" Neznámy chlapec uprel na neho nazlostený pohľad a rýchlo sa postavil na nohy. Eradan prekonal bolesť a tiež sa postavil.

   „Po kom tu kričíš, ty idiot?" nedal sa. To ale chlapca pred ním očividne vyprovokovalo.

   „Dávaj si pozor na ústa!" Čiernovlasý sa provokačne dotkol meča visiacom mu na boku.

   „Lebo čo?" Eradan odpovedal rovnakým gestom. Obaja sa chvíľu mlčky prepaľovali pohľadom. Nakoniec Eradan ustúpil a vykročil ku schodom stráženým hrozivo vyzerajúcou strážou. „Na toto nemám čas, dopekla," hundral vzďaľujúc sa od nepriateľsky pôsobiaceho chlapca.

   Norcan vyšiel z budovy paláca práve v tej chvíli. Eradan sa nadýchol nedočkavosťou. 

   „Čo povedala vodkyňa?" vychrlil na neho skôr, ako vôbec stihol zísť zo schodov. Norcan sa na neho pozrel a už v očiach sa mu odrážala odpoveď, ktorá Eradana nepoteší.

   „Vodkyňa vyšle Hľadačov. No my dvaja máme zákaz sa do toho miešať. Podrobnosti neviem, ale vyzerá to tak, že Strážcovia už mali dočinenia s ľuďmi v tmavočervených plášťoch. Ja už nie som v službách Zahru, takže sa do toho nemám miešať a ty si len chlapec bez skúseností." Eradan na chvíľu uveril dojmu, že sa Norcan nechal zahnať do kúta a vzdá záchranu Elinyry. No po chvíli dodal: „Musíme si zaobstarať kone a vyraziť čím skôr." Eradanovi nesmierne odľahlo. Bolo by nad jeho sily len čakať a nič nepodniknúť.

   Vydali sa ulicami mesta, tentoraz nenáhlivo aby nepôsobili nápadne. Bola tu možnosť, že vodkyňa ich dala sledovať pre prípad, že by sa predsa rozhodli ísť dievča hľadať na vlastnú päsť.