PREKLIATIE A DAR

~ 6 ~

   Bolo len pár hodín popoludní a slnko príjemne hrialo. Kone oddychovali v tieni stromov. Eradan dopĺňal zásoby vody v potoku. Norcan stál na čistinke s cvičným mečom v pravej ruke. Ruku s mečom mal voľne spustenú vedľa tela, akoby sa vôbec nechystal odraziť úder. Elinyra vyrazila proti nemu a zahnala sa mečom. Ladne jej úder odrazil, sotva sa pohol. Otočila sa a ihneď zaútočila na jeho nohy. Aj tento úder vykryl. Ani sa nemusel snažiť. Už len chýbalo, aby si popritom popíjal medovinu alebo čítal knihu. K nemu by skôr sedela tá medovina, než kniha, pomyslela si Elinyra.

   „Dobrý pokus," pochválil ju, „no si príliš priehľadná. Tvoje myšlienky aj tvoje zámery sa ti odrážajú v pohľade. Vždy vopred presne viem, čo sa chystáš urobiť." Elinyra sa napila vody, ktorú jej podával Eradan a ponaťahovala si chrbát. Norcan podišiel a zastal len kúsok od nej. Bol takmer taký vysoký ako Eradan, ktorý je od nej o dosť vyšší. So svojou drobnou postavou sa pri oboch cítila ešte viac slabo a úboho, aj keď vedela, že vo svete mágie výška nič neznamená. „Zatvor oči." Elinyra zvraštila obočie.

   „Čože?"

   „Príliš veľa premýšľaš. Neustále. Takmer to počujem, ako ti neprestajne behajú v hlave rôzne veci. Chápem tvoju situáciu a že je toho teraz na teba priveľa. Môžeme tréning prerušiť a vrátiť sa k nemu, keď budeš pokojnejšia."

   „Nie!" Skríkla, než to dokázala zastaviť. Rýchlo sa spamätala a pokračovala: „Nemôžem prestať. Musím sa učiť ďalej."

   „V poriadku, dračie dievča," prehodil Norcan takmer vľúdnym hlasom. „Zatvor oči." Elinyra sa opäť zamračila.

   „Prečo?"

   „Len to urob. Dôveruj svojmu učiteľovi." Poslúchla, hoci z toho nemala najlepší pocit. „Zhlboka sa nadýchni. Pokús sa ignorovať myšlienky, ktoré sa ti tlačia do hlavy. Umlč ich. A vydýchni." Pokúsila sa o to. Pokúsila sa nevnímať tie nástojčivé obrazy a hlasy v jej hlave. Skúšala ich vytesniť, všetky do jedného. Premieľali sa jej hlavou neustále a bez prestávky. Navonok už možno pôsobila vyrovnanejšie, ale jej vnútro neustále zžierali rovnaké hrozné obrazy a zdrvujúce pocity. Nikdy neoddychovali, stále striehli a len čo sa im začala trocha viac venovať, pohlcovali ju.

   Smrť jej matky, horiaci dom.

   Nevraživé žlté oči v tieni kapucne tmavočerveného plášťa.

   Eradan, ktorý ju bolestivo schmatol za predlaktie a viedol ju do noci.

   Mala tam byť, mala byť silnejšia, mala ochrániť matku.

   Plamene, skaza, krik, slzy a beznádej.

   Mala sa viac snažiť. Učiť sa, za každú cenu. Nezmieriť sa s osudom nenávidenej. Nevzdať sa.

   Ona – príťaž pre všetkých. Ona, ktorú treba chrániť. Ona, ktorú ostatní nenávidia.

   Podvedome vnímala učiteľovu prítomnosť blízko nej, vnímala jeho hlas, ktorý ju navádzal utíšiť všetky tie myšlienky, no ona sa v nich už celkom stratila. Ucítila slzy, ktoré sa jej tlačili pod mihalnicami. Prudko otvorila oči a zvrtla sa. Rozbehla sa medzi stromy ignorujúc hlasy, ktoré na ňu volali. Ani zďaleka ešte nebola v poriadku. Všetko to, čo niekoľko dní zatláčala do útrob svojho vnútra, sa teraz vyvalilo von. Ani nebolo treba veľa. Zastala a sťažka sa oprela o hrubý kmeň. Obzrela sa, ale nikto za ňou nešiel. Mala len zatvoriť oči a nemyslieť. A ona urobila presný opak. Navyše sa rozplakala ako hlúpe malé dievča. Úbohé, slabé a neschopné.

   Eradan jej dal chvíľku, aby bola sama. Potrebovala ju a on jej ju doprial. Poznal ju už tak dlho, no nevedel si predstaviť, čo sa práve teraz odohráva v jej vnútri. Vždy bola taká, utiahnutá do seba a nerada sa delila o svoje pocity s inými. Vlastne ani nebolo veľmi s kým a prístup ľudí k nej z nej vlastne aj spravili osobu, ktorá vie byť proste sama. Ale od kedy boli priateľmi, jemu sa zdôverovala so všetkým. Ani svojej matke nehovorila všetko to, čo jemu.