PREKLIATIE A DAR

~ 49 ~

   Vo veľkej sieni, do ktorej ich zaviedli, boli prestreté stoly tvoriac oblúk popri stenách. Sieň bola naplnená hlasmi skupiniek, ktoré sa spolu zhovárali. Aj ich skupinka si našla svoje miesto. Elinyra zaostala, aby sa pripojila k poslednému členovi ich desiatky, ktorý sa tiahol na chvoste. Čierne vlasy mu padali do očí a pôsobil dosť otrávene.

   „Chcela som sa ti poďakovať," prehovorila k nemu. Otočil k nej tvár a prehrabol si vlasy. Chvíľu sa jej uprene díval do očí, akoby ho prekvapila. Nespomínal si na ňu? Akoby lovil v pamäti, kto to je. „Ďakujem, Adran" pripomenula sa mu už trochu váhavejšie, keď neodpovedal.

   „Áno, jasné. Nie je za čo," odvetil akoby nútene. Mierne nadvihla kútiky úst, ale videla, že mu nie je veľmi do reči, tak zase vykročila k ostatným. „Počkaj!" vychrlil zo seba odrazu. "Ty si spútaná s dračím démonom," povedal, no celkom potichu. Prudko sa otočila a jej výraz teraz už nebol milý a priateľský.

   „A čo má byť? Ak ti to vadí, daj sa preradiť do inej skupiny," odvrkla a znova sa otočila.

   „Prepáč, nepýtal som sa preto. Nevadí mi to. Len..." Zmĺkol.

   „Len čo?"

   „Zaujímalo ma to. Preto ťa držali v tom úkryte? Preto ťa uniesli?" Elinyra sa zamračila a on sa zarazil, akoby si uvedomil, že sa pýta priveľa.

   „Áno. Čo presne ťa zaujíma?" Svoju otázku nepoložila už vôbec mierne ale priam útočne.

   „Čo sa deje?" Odrazu sa pri nich zjavil Eradan a prepaľoval Adrana pohľadom. Adran mu nevenoval pozornosť a stále pozeral na Elinyru.

   „Nechcel som ťa naštvať," povedal, no Elinyru to nepresvedčilo. "Len mi to nejde do hlavy. Taká moc a ty si proste..." Odmlčal sa a to bolo múdre rozhodnutie, pretože akokoľvek by tá veta skončila, bolo by to viac než nezdvorilé. Už toho bolo dnes viac ako dosť. Cítila sa ako najväčšia atrakcia na celej škole a bolo jej z toho nanič. Otočila sa a chcela odísť. Adran urobil krok k nej, no do hrude mu narazila Eradanova dlaň a odsotila ho.

   „Daj jej pokoj!" Adran ho odstrčil a chcel jej ešte niečo povedať, ale Eradan ho nenechal. „Hovorím ti daj jej pokoj!" Ďalší štuchanec.

   „Staraj sa o seba, mamľas!" Štuchanec mu vrátil. Nasledovalo niekoľko ďalších postrčení od oboch, zaznelo zopár nadávok a potom sa Adran neovládol a pustil sa s Eradanom do bitky.

   O niekoľko minút neskôr už celá ich desiatka stála zoradená v pracovni svojho majstra. Eradanovi sa tvoril monokel a Adranovi modrina na lícnej kosti. Thimeron si ich mlčky prehliadal spoza prepletených prstov usadený za veľkým dreveným stolom. Obaja chlapci sa pozerali do zeme. Elinyra a ďalší sa tvárili vážne, no Willrin sa pobavene uškŕňal a Esania sa tvárila, že ju vôbec nič nezaujíma a čistila si špinu z nechtov.

   „Ešte ste na pôde akadémie len necelú hodinu a už ste stihli narobiť problémy." Thimeronov hlas znel prísne. „Ešte šťastie, že ste to aspoň stihli pred oficiálnym zahájením školského roka. Aby ste vedeli, aj takéto udalosti sa zohľadňujú pri hodnotení tímovej spolupráce. Všetko sa zaznamenáva." Všetkým do radu zamrzli tváre. Thimeron ich nechal chvíľu v napätí, potom dodal: „Teraz to ešte vynecháme, keďže riaditeľka Mayra ešte oficiálne nezahájila školský rok. Ale dávajte si odteraz pozor!" Vstal, obišiel stôl a postavil sa priamo pred vinníkov. Striedavo pozrel na jedného a potom na druhého. „Je vám to jasné?" Obaja mlčky prikývli. „Dobre. To by sme mali. Teraz si zadelíte predmety. Niektoré sú povinné, tie budete mať všetci spoločné. Ostatné si môžete zvoliť podľa toho, čo chcete po akadémií robiť alebo čo vás zaujíma." Thimeron si znovu sadol za stôl a položil pred seba zoznam predmetov.