Potomok🐍 [Dokončené]

26. Prepáč

Merrea Malfoy

Ignorovala som ho. Bolo to ťažké ale darilo sa mi to. Moje vnútro bolo ranené. Ako inak ale zapojila som Malfoyovské ego a pôsobila bezcitne.

Na hodinách som sa snažila počúvať ale myšlienky ma brali niekam preč. Až na poslednej hodine to začalo naberať opačný spád.

Mali sme hodinu veštenia a museli sme veštiť  z vešteckej gule. Bohužiaľ, ja som bývala s Freyou ale keďže tu nie je, nemala som dvojicu.

Profesorka Trelawney ku mne prišla a sadla si oproti mne.

,,Dnes si dajte pauzu, slečna Malfoyová." Usmiala sa ,,dnes vám vyveštím ja."

Vedela som, že ešte stále ma ľutuje zato, čo sa stalo s Freyou.

,,V poriadku." Usmiala som sa.

,,Chyťte oboma rukami guľu a sústreďte sa." Rozprávala mi.

Zatvorila som oči a nechala guľu aby zo mňa čerpala.

,,Dobre, ukážte." Vzala ju a držala pri svojej hrudi.

So zatvorenými očami chvíľu mlčala a potom sa do nej začala pozerať.

,,Vidím chlapca. Miluje vás. Ste jeho prvá láska" odmlčala sa ,,ale aj posledná. Budete mať nádhernú budúcnosť a aj rodinu. Vidím tam dve deti." Usmiala sa, no potom stíchla a hľadela na mňa mierne vystrašene.

,,Čo sa deje?" Robila mi starosti.

,,Váš budúci manžel. Je synom pána zla." Šepla mierne vystrašene ,,cesta k vášmu šťastiu nebude jednoduchá. Čakajú vas zlé časy, ktoré musíte zvládnuť. Musíte to zastaviť. Nesmiete dovoliť aby ho oživili." Postavila sa s obrovským strachom a odišla bez slova z triedy.

Šokovaná som zostala sedieť a hľadela na prázdne dvere.

,,Merrea?" Prisadol si Albus.

,,Hm?" Nevenovala som mu pozornosť.

,,Trelawney nebola úplne potichu s jej veštbou a tak nejak sme to počuli všetci." Poškriabal sa na hlave.

Otočila som sa naňho a v tichosti sledovala celú triedu.

,,Je to veštba, ktorá sa nikdy nemusí naplniť." Zamračila som sa a vybehla z triedy von.

Usadila som sa v klubovni na gauči a čítala si. Bola som rozhodnutá do konca dňa každého ignorovať ale keď vošli prví študenti, vedela som, že to nebude možné.

Ich pohľady boli čitateľné a každý z nich to mal vyrité na čele. Celá škola musela vedieť o mojej veštbe.

Dnu vošiel Mattheo so Scorpiusom a zastavili pri schodoch smerom k prefektským izbám. O niečom sa rozprávali.

,,Ach Malfoyová!" Do klubovni vošiel Marco ,,a to som dúfal, že ťa zbalím nakoniec ja."

Pretočila som oči a ďalej čítala. Marco mi vzal knihu a zabuchol ju.

,,Poznáš ho?" Spýtal sa. Mieril presne k veštbe. Pýtal sa na syna Toma Riddla.

,,Daj mi tú knihu, Marco." Vystrelila som na nohy a zavrčala som.

,,No tak, odpovedz. Chcem vedieť viac." Knihu držal vysoko vo vzduchu.

,,Hej hej hej! Čo sa to tu deje?" Pribehol Scorpius.

,,Vedel si, že tuto Merrea zbalí Voldemortovho syna?" Uškrnul sa Marco.

,,Čo to trepeš?" Zamračil sa Scorpius a vzal mu z ruky knihu.

,,Trelawney dnes vyveštila tuto tvojej sestričke dosť zaujímavé veci. Napríklad to, že sa vydá za Voldemortovho syna a budú mať dve deti a budú šťastní." Ceril zuby ,,ale taktiež jej vyveštila niečo, čomu nikto nerozumie." Marco sa pozrel na mňa a zvážnel ,,koho máš zastaviť a koho nesmú oživiť? Hovorila o Voldemortovi?"

Sklonila som hlavu a drzo doňho drgla. Nechcela som tam byť a preto som odišla do svojej izby. V žiadnom prípade to dnes nechcem riešiť.

Na Matthea som sa ani nepozrela, pretože som všetkého mal plné zuby. Nemala som v pláne ani ísť von ale musela som. Dnes hral Rokfort proti Drumstrangu.

Teplo som sa obliekla a vyšla von. Na moje prekvapenie, sa pred mojimi dverami vznášal malý muffin, v ktorom bol zapichnutý lístok s nápisom 'prepáč'.

Rukopis som poznala. Bol Mattheov. Muffin som zahodila do najbližšieho koša a nahnevane odišla von.

Posadila som sa na tribúne a sledovala zápas. Začali hrať niekoľko desiatok minút predtým ako som prišla a očami som hľadala aj tak len jednu tvár.

Jednu sexy krásnu tvár, ktorej dám pocítiť hnev. Zbadala som ho. Sedel na metle a namiesto toho aby hľadal zlatú strelu, hľadel na mňa. Žmurkol a jemne sa usmial.

Nahodila som smrtiaci výraz. Zazerala som po ňom s hnevom. Myslí si, že po tom všetkom, čo mi povedal, mu po jednom prepáč odpustím? Nikdy ho nechcem vidieť.

Opäť raz som vytiahla knižku a začala čítať. Urobím všetko preto aby som sa nepozrela Mattheovi so očí.

Nahnevaná som drvila očami celú knihu a razom som započula obrovský krik a celá tribúna vyskočila na nohy a kričali. Niekto do mňa drgol a kniha mi vypadla cez tribúnu a padala dolu.

Namiesto záchrany knihy nejakým kúzlom, som sa otočila za seba a išla vypustiť svoj hnev na človeka, ktorý ma drgol. Bohužiaľ, bol to Albus.

,,Ale no tak, nehnevaj sa. Prepáč. Kúpim ti druhú." Usmial sa.

,,Nie, chcem dve." Zamračila som sa.

Albus pozrel za mňa a ukázal prstom. Otočila som sa a pred sebou tesne vedľa tribúny videla Matthea sediaceho na metle a s krásnym úsmevom mi podával knihu.