1. Bohovia: Vietor a Mesiac [Dokončené]

Tieň

,,Hocikedy." Odpovedala som.

,,Stretneme sa zajtra?" Spýtal sa.

,,Ak chceš, budem rada." Pousmiala som sa.

Obaja sme začali pozerať na oblohu a všimli sme si ako sa pomaly spájali tmavé mračná.

,,Mali by sme ísť." Šepla som ,,nechceme predsa zmoknúť."

,,Odprevadím ťa." Postavil sa a chytil ma za ruku.

,,Si zlatý." Usmiala som sa pri pohľade na jeho tvár.

Lorcan sa zasmial a spoločne sme začali kráčať smerom do Theinho bytu. Cesta netrvala dlho.

,,Tak, tu bývam." Zastavila som pred budovou.

,,Pekné miesto. Bývať v centre Chigaca." Usmial sa.

Pozrela som na oblohu a videla ako mesiac zmizol za mrakmi.

,,Naše rande som si užila." Povedala som úprimne a postavila sa na špičky.

Dotkla som sa rukou jeho ramena a pobozkala ho na pravé líce. Lorcan sa mi díval priamo do očí ale neodvážil sa ma pobozkať.

Videla som mu na tvári, že chcel. Jeho potreba pobozkať ma bola veľká ale nespravil to, kvôli jeho gentlemanskej stránke.

,,Dobrú noc, Lorcan." Šepla som s úsmevom s začala kráčať ku vchodu.

,,Zajtra ťa budem čakať presne tu." Zakričal zamnou a z jeho tváre neodchádzal úsmev.

,,Už teraz sa teším." Odvetila som a otvorila dvere.

,,Dobrú noc, Esmeray." Započula som jeho slová a pred tým ako sa za mnou zatvorili, som mu zakývala.

Moje kroky k výťahu boli čoraz ťažšie. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. V miestnosti zostalo chladno a na oknách sa objavila mierna hmla. Zastavila som sa a porozhliadla sa.

Otočila som sa na veľké sklenené okná. Svetlo v miestnosti zablikalo a všetky žiarovky vybuchli.

Zostala úplná tma.

V ruke som si vyčarovala mesačné svetlo v tvare splnu a porozhliadla som sa po okolí. Otočila som sa k výťahu a pred výťahom zbadala čierny dym.

Formoval sa do rôznych tvarov až nadobudol úplnej podoby.

Bol to jeden z Kyrrelových vojakov. Niečo ako poddaný.

Toto monštrum nemalo nič spoločné s človekom alebo niečim smrteľníckym. Toto bol tieň. Niekoho nočná mora.

Nikdy som ho nevidela naživo. Čítala som o ňom v knihe Bohov. Kyrell nikdy nebol tak silný aby nejakého vyčaroval na Cranione.

,,Zničiť. Zničiť." Opakoval tieň chrapľavým a neživým hlasom.

Mesačné svetlo som z celej sily hodila priamo do tieňa a bežala k vedľajšiemu schodisku. Tieň zreval hnevom a rozbehol sa zamnou. Mala som menší náskok a bežala bez rozmýšľania stále nahor.

Vyletela som na strechu budovy a zatvorila dvere. Rozbehla som sa za menší múr a skryla sa tam. Hrudník sa mi nadvihol a vzduch sa nestíhal správne dostávať do mojich pľúc.

Započula som ako silno sa dvere otvorili.

,,Cítim ťa." Zavrčal a počula som kroky.

Všetko zrazu utíchlo. Bolo počuť len trúbenie áut alebo hlasy ľudí.

,,Bu." Tieň sa objavil vedľa mňa.

Vystrelila som z miesta a začala po ňom rukami hádzať mesačné svetlo. Nemala som toľko energie, pretože mesiac nesvietil. Preto som nedokázala vyčarovať guľu mesačného svitu ale len malé paprsky.

,,Odtiaľto neújdeš." Šepol tieň.

,,Ako naivné si myslieť, že dokážeš zničiť Bohyňu." Zasmiala som sa.

Videla som svoj tieň na zemi a to znamenalo jediné. Mesiac vyšiel spod mraku a začal nádherne žiariť na oblohe.

Mierne som zdvihla ruku tak aby prsty mierili na mesiac a očami zameriavala tieň, ktorý sa nemohol hýbať. Mesačný svit silnel každou sekundou a to bol dôvod nehybnosti tieňa.

Tieň začal pukať ako keď praská drevo v krbe a razom sa zmenil na prach. Z prachu vyšiel kúsok temnoty a tá sa rozpŕchla po okolí. Zmizla.

Zhlboka som si vydýchla a vytvorila portál v podobe splnu. Vošla som doň a objavila sa vo svojej izbe na Cranione.

Musím sa porozprávať s mamou. Chcem vedieť, prečo Lorcan počuje melódiu mesačných kvetov. Zajtra budem musieť nájsť odpovede na tiene. Potrebujem o nich vedieť čo najviac. Ich slabiny a silné stránky.

Áno, mohla by som zostať v bezpečí na Cranione ale to by znamenalo, že by som sa musela vzdať príjemného času s Lorcanom a na to nie som pripravená.

Rovnako tak sa musím zastaviť za Mariou. Potrebujem oblečenie na moje druhé rande.

Vyzliekla som sa a išla si dať relaxačnú sprchu. Potrebovala som zo seba zmyť tú temnotu, ktorá po mne dnes išla.

Oblečená v nočnej košeli, som si obliekla tmavomodrý župan a vyšla von z izby. Predomnou na chodbe stála nervózna Maria.

,,Práve za tebou idem." Usmiala som sa.

,,Takže to dopadlo dobre?" Spýtala sa s veľkým očakávaním.

,,Áno. Bolo to úžasné. Zajtra sa máme stretnúť znovu." Šepla som.

,,Vedela som to!!" Schmatla ma za ruku a viedla ma priamo do jej miestnosti.

Boli tam tri figuríny, na ktorých boli tri druhy oblečenia.

Oči mi behali po všetkých troch figurínach.

,,Dúfala som, že som toto oblečenie nešila nadarmo." Usmiala sa.

Netušila som, ktoré si zajtra oblečiem. Všetky tri možnosti boli krásne a navyše som nemala poňatia, kam pôjdeme a čo budeme robiť.