1. Bohovia: Vietor a Mesiac [Dokončené]

Vysvetlenie a chtíč

Vypariť sa z bálovej miestnosti bola hračka ale za dverami, sme zostali sami. Všade bola tma a tesne za mnou bol Lorcan. Nepomáhalo to mojim myšlienkam. Stále som si v hlave predstavovala rôzne scény, čo by som chcela aby sa stalo ale tvrdohlavosť mi nedovolila priznať si to.

Zašli sme za roh a Lorcan na chytil za zápästie. Potiahol ma k n nemu a pritlačil o stenu. Automaticky mu letela facka ale nijak nato nereagoval. Akoby to ani necítil.

Jeden druhému sme hľadeli do očí a tma jasnej noci plnej hviezd nás pohlcovala.

,,Esmeray." Šepol.

Jeho búrkové oči bolo vidieť aj napriek tomu, že je tma. Túžba, hlad a dominantnosť sa odrážali v jeho tvári.

Pohltilo ma srdce, ktoré túžilo po jedinom. Bozkávať ho. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho. Naše pery sa treli o seba a celá situácia nás oboch začínala vzrušovať.

Do bozkávania sa zapojili naše jazyky a Lorcan ma pritisol k sebe tak pevne aby som mu neušla rukami ma držal na chrbte a tesne pri zadku. Jeho ruka prešla po mojej ľavej polovici zadku a zdvihol ma. Vôbec som sa nebránila. Nedokázala som sa brániť jeho dotykom. Moja duša za ním bažala a nechcela prestať.

Obmotala som si nohy okolo jeho pásu a zacítila som jeho prirodzenie na mojej slabine. Od toho aby do mňa vnikol chýbal len kúsok, našťastie Lorcanovo oblečenie tomu bránilo.

Pevne mi stískal boky a opieral o stenu. Tlačil ma na jeho penis. Chcel aby som videla ako po mne túži. Prvý môj vzdych, ktorý mi vyšiel z úst priamo do tých jeho, spôsobilo Lorcanovi ešte väčšie vzrušenie. Cítila som to na tých dravých bozkoch. Telo sa mi chvelo chtíčom a moje lono bolo vlhké a pripravené na jeho úd.

Započuli sme ako niekto otvoril dvere na bálovej miestnosti a to nás prinútilo prestať. Obaja sme nahlas dýchali a snažili sa do pľúc nazbierať vzduch ale nebolo to také jednoduché.

Postavila som sa na vlastné nohy odsotila ho. Môj rozum opäť naberal potrebnú moc na to aby som dokázala odolávať.

Začala som kráčať do vnútornej záhrady. Tam, kde sme sa premiestnili cez portál a nečakala na chlapa, ktorého som už teraz milovala. Aj napriek tomu, že bol pre mňa stále cudzinec.

Posadila som sa na lavičku uprostred záhrady a hľadela na mesiac na oblohe.

,,Konečne je späť." Prisadol si a pozrel na mesiac

,,Áno." Prikývla som.

,,Chýbal mi." Priznal.

,,A komu nie?" Zdvihla som obočie.

,,Zato na chodbe sa ospravedlňujem. Môj chtíč ma kompletne ovládol." Odkašlal si.

,,Je to jedno. Nič to neznamenalo." Hrdo som zdvihla hlavu a klamala som.

,,Klameš samú seba." Pokrútil hlavou a na tvári sa mu zjavil krásny úsmev.

,,Nechcem byť s niekym, komu nestojím o to aby mi dal vedieť, že nepríde." Otočila som sa na Lorcana.

S hlbokým nádychom začal ,,mali sme rodinnú poradu. Jeden človek, ktorý pre nás pracoval je mŕtvy. Niekto ho zabil."

,,Čože?" Zašepkala som.

,,Moja rodina je veľmi mocná, Esmeray. Máme dosť nepriateľov a ľudí čo závidia ale otec si myslí, že to bol niekto z inej rodiny. Naši úhlavní nepriatelia." Vzdychol ,,celý deň mňa a ani bratov nepustil preč a keď sme sa konečne odtiaľ dostali, bežal som ku mne sa osprchovať a nachystať. Keď som prišiel pred tvoj byt, už si tam nebola a neotvárala." Vysvetľoval.

,,A čo si myslíš ty o vražde?" Spýtala som sa.

,,Nemyslím si, že to boli oni. Dlhé roky sa neudialo nič. Prakticky sa ignorujeme a tvárime, že neexistujú." Mykol pleciami.

Zamyslene som sledovala spiace kvety ,,naozaj si prišiel pred budovu?" Spýtala som sa.

,,Áno." Odpovedal.

,,Nechcel som ťa sklamať." Zašepkal.

,,Keď si neprišiel, myslela som si, že si si zo mňa len vystrelil. Že to rande bola pre teba len zábavka aby ti ubehol čas rýchlejšie." Zamrmlala som.

,,Neblázni, Esmeray. Nikdy by som ti neublížil. Myslím to s tebou smrteľne vážne. Si tak nádherná. Prečo by som sa s tebou zahrával?" Podišiel ku mne a otočil ma k sebe.

Chytil mi bradu dvoma prstami a podvihol mi tvár.

,,Bojím sa." Šepla som.

,,Čoho?" Nerozumel.

,,Že mi ublížiš." V srdci mi pichlo už len pri pomyslení na to.

,,Nikdy by som ťa neopustil. Aj keď sa poznáme krátko ale mám pocit, že naše duše sa poznajú veľmi dlhý čas." Odvetil s jemným uśmevom na tvári.

,,Veríš na duše?" Prekvapene som sa spýtala a neprestávala sledovať jeho oči.

,,Áno. Tá moja po tebe doslova prahne." Tvárou sa ku mne priblížil a bradu mi nepúšťal.

,,Posledná šanca, Lorcan." Telo sa mi uvoľnilo a hnev zo mňa zmizol.

Lorcan nečakal a pobozkal ma. Bozkával ma pomaly ale hladne.

,,Zajtra ťa chcem vziať na rande." Povedal medzi bozky.

,,A tentokrát prídeš?" Poddávala som sa jeho bozkom.

,,Áno. Budem pred tvojim bytom." Pevne okolo mňa ovil svoje ruky a mala som pocit, že každú chvíľu sa zopakuje naša chvíľka na chodbe.

,,Neruším?" Započula som sestru.