1. Bohovia: Vietor a Mesiac [Dokončené]

Kvety

,,Počkaj, Lorcanovi?" Vypúlila som oči.

,,Samozrejme, má rovnaké sny ako ty." Žmurkla a otvorila dvere ,,a už konečne vráť mesiac na oblohu, pretože chýba aj ľuďom a aj prírode." Odišla a nechala ma stáť samú v knižnici.

Mesiac nesvietil na oblohe od toho večera na Zemi. Nedokázala som ho kvôli svojim pocitom vyčarovať a dávať mu potrebnú energiu, čo potrebuje.

Postavila som sa. Bežala som do svojej izby a tam vytvorila portál na Zem. Vošla som a objavila sa na streche budovy. Na rovnakom mieste ako som zničila ten tieň.

Nebolo po ňom ani stopy. Slnko svietilo ale vonku fúkal veľmi silný vietor. Rovnaký ako pred mesiacom. Nechápala som tomu.

Prešla som k dverám a pomaly kráčala dolu schodmi. Vyšla som na chodbe, kde má Theia izbu a zastavila. Pred mojimi dverami bolo tridsať kytíc. Jedna bola z poľných kvetov, druhá z tulipánov, tretia z ruží, ďalšie boli pomiešané.

Zvláštne však bolo, že každá kytica bola vo váze s vodou a ani jedna nebola zvädnutá. Áno, boli krásne. Podišla som bližšie a všimla si lístok v prvej kytici.

Odpusť mi to.

V druhej bol taktiež lístok.

Prepáč.

Mrzí ma to.

,,Každý deň sem chodí mladý muž s novou kyticou." Započula som.

Otočila som sa a za chrbtom zbadala staršiu pani, ktorá býva v byte oproti.

,,Stojí tu a klopká vám na dvere. Rozpráva ako ho to mrzí a že vám všetko vysvetlí." Pokračovala.

,,Ďakujem za informácie." Pousmiala som sa a vzala toľko kvetov, koľko som uniesla.

Dala som ich všetky dnu a rozniesla ich po byte. Nechápala som tomu. Musel byť dôvod, prečo neprišiel ale to ho neospravedlňuje.

Klop klop

Niekto klopal a presne som vedela, kto to je. Lorcan.

,,Esmeray, prosím otvor mi." Započula som mierne zúfalý hlas.

Mlčala som.

,,Otvor mi a všetko ti vysvetlím." Pokračoval.

,,Viem, že si tam." Tvrdil.

Išla som do kuchyne, vzala misu a napustila do nej studenú vodu. Niesla som ju v rukách a otvorila dvere. Hneď som misu vyliala na na Lorcana. Vlasy a oblečenie mal mokré a v rukách držal obrovskú kyticu tulipánov rôznych farieb.

Zabuchla som dvere a vtedy som si uvedomila, že v rukách mal kyticu. Opäť som otvorila dvere. Videla som tie mokré sivé vlasy ako mu z nich kvapkala voda. Biela košeľa mu presvítala a nádherne obťahovala tehličky na bruchu.

Vzala som mu z rúk kyticu a videla jeho šibalský úsmev. Zabuchla som dvere a zamkla.
Zhlboka som sa nadýchla a privoňala ku kvetom.

Matka mala pravdu. V sekunde ako som zbadala jeho oči, chcela som sa ho dotýkať a bozkávať ale v poslednej chvíli som sa ovládla.

Z bytu som sa nepohla niekoľko hodín, až kým som si bola istá, že odišiel. Vonku sa nehýbal už ani lístok na strome. Žiaden vietor, vánok a ani nič podobné. Kyticu, ktorú my dnes priniesol, som vzala so sebou a portálom sa vrátila na Cranion.

Už bola noc. Kvety som položila do vázy na nočnom stolíku vedľa postele. Lusknutím sa na mne objavili mesačné šaty a mierila som na záhradu.

Podišla som k útesu a zatvorila oči. Čerpala som silu noci a začínala sa sústrediť na silu mesiaca. Trochu som sa toho obávala, pretože som stále nebola vnútorne vyrovnaná.

Zacítila som jemný vánok. Jemne narážal do môjho chrbta akoby sa ma snažil dotknúť s pohladiť. Cítila som ako sa snažil ovinúť okolo môjho tela. Objavili sa vo mne pocity ako bezpečie, vyrovnanosť a láska.

Zvláštne.

Spojila som ruky a medzi nimi sa začalo objavovať mesačné svetlo. Každou sekundou bolo väčšie a silnejšie. Žiara žiarila viac a viac.

Po pár minútach sa mesačné svetlo začalo vznášať a vzďaľovať odomňa. Vyletelo vysoko na oblohu a žiara vytvorila nádherný veľký mesiac, ktorý pohltil svetlo. Zacítila som mesačné kvety ako sa prebudili zo spánku a začali hrať svoje melódie.

Vánok neutíchal. Bol stále príjemný a jemný. Keď sa dotkol mojej ruky, bolo to akoby sa snažil prepliesť cez moje prsty. Pripomenul mi Lorcanov dotyk.

Ľahla som si do trávy a nechala sa unášať v kúzlach noci.

Do izby som sa vrátila asi hodinu pred svitaním a zaspala som. Nemala som rada chystanie na ples a v sekunde ako ma zobudilo klopanie na dvere zmiešané s hlasom Darye, vedela som, čo ma čaká.

,,To nemyslíš vážne, Esmeray!!" Búchala ,,vstávaj! Nesmieme meškať."

Postavila som sa z postele a poriadne si natiahla celé telo ,,Veď už idem." Zakričala som jej.

Mierila som vykonať rannú hygienu a potom som sa v župane presunula do Mariinej miestnosti, kde už v kresle sedela Darya a nechápala sa maľovať a robiť si vlasy.

Vedľa nej bolo prázdne kreslo a bez čakania som sa doň posadila. Vrhli sa na mňa kaderníčky a kožetičky. Začali ma upravovať a skrášľovať.

,,Prečo čierne šaty? Veď ani nevyzerajú plesovo." Pozrela som na dve figuríny.

,,Prezident Olschenko vybral tému čierna vanilka.  Miluje čiernu farbu. Vanilka symbolizuje príťažlivosť a nevinnosť, preto naše šaty musia byť čierne, vyzývavé a mierne erotické." Odpovedala sestra neutrálnym tónom.