1. Bohovia: Vietor a Mesiac [Dokončené]

Hororová noc

,,Sú tu." Šepla som ,,za nami."

Lorcan ma schmatol a vypustil na ne taký silný vietor, že skôr ako sa ma stihli dotknúť, zostali prilepené na stene, až sa rozsypali.

Rozbehli sme sa do bytu. Bežali sme ako o život a vybehli po schodoch. Odomkli sme prvý vchod, potom druhý a vbehli dnu. Zatvorili sme dvere a zamkli.

Lorcan čo najrýchlejšie bežal po sviečky, svetlá a lampáše. Zapla som svetlá v celom byte a zhlboka dýchala. Bohužiaľ, všetky svetlá postupne vybuchli a zostala tma.

,,Neújdeš nám." Počula som šepot.

Sú tu. Sú v našom byte.

Rozbehla som sa po schodoch a vedela, že utekajú zamnou. Snažili sa ma chytiť. Na poslednom schode mi chytili nohu a potkla som sa.

Spadla som na zem a len tak tak stihla vyčarovať mesačné svetlo v takej sile, že ich to zničilo.
Zvrtla som sa a zbadala Lorcana v šatníku. Držal jeden tieň pod sebou. Namierila som ruku a mesačné svetlo išlo k nemu.

Zničilo tieň. Lorcan bez váhania zapálil lampáše a bežal ku mne. Pomohol mi zdvihnúť sa a pevne ma objal. Pobozkal ma s veľkou úľavou.

,,Si v poriadku?" Spýtal sa.

,,Áno a ty?" Vydýchla som si.

,,Áno." Vložil mi do rúk lampáš ,,musíme to tu rozsvietiť. Máme len pár minút."

Rozsvecovali sme úplne všetko. Lampáše sme naukladali do každého rohu miestnosti, na komody, stoly, linku a tam, kde budú pevne stáť. Ďalšie sme zapálili sviečky pomedzi lampáše, na schody alebo len na zem pri okná.

Vyzliekli sme sa a posadili sa na gauč. Pozreli sme von oknom a videli ako do okien naráža dážď, sneh a krúpy. Vonku sa blýskalo a elektrina nefungovala nikde. Najhoršie však bolo, že každý blesk, ktorý dopadol, vytvoril oheň. Ten sa síce dlho neudržal, kvôli dažďu ale vedeli sme, že to naše rodiny zúria. Týmto len nahrávali Kyrellovi do karát.

Zem sa zachvela.

Lorcan sa na mňa pozrel a zamrzol.

,,Oh nie." Zhíkla som ,,otec."

O pár sekúnd nato, začalo zemetrasenie. Lorcan ma silno chytil a vzal lampáše. Otvoril dvere a videli sme tiene. Lampáše im bránili priblížiť sa k nám a čím boli bližšie, tým viac ich to pálilo a preto číhali v bezpečnej diaľke.

Zostali sme stáť na prahu dverí a všetko sa triaslo. Všetko popadalo. Kuchynské hrnce, taniere, poháre, niektoré sviečky a aj lampáše. Lorcan sa musel natiahnuť po lampáše, ktoré boli v našom byte. Hrozilo, že sa k nám tiene dostanú aj z druhej strany a preto sa Lorcan ubezpečil aby sa nás nemohli dotknúť.

Onedlho sa to stalo skutočnosťou. Naozaj sa tiene dostali do nášho bytu. Boli sme obkľúčení a do rána sme museli zostať tu.

Lorcan ma objal a pevne držal. Hladil ma po vlasoch a šepkal mi ako ma miluje. Zemetrasenie ustálo a my sme boli radi, že sa tá budova na nás nezrútila.

Nechápem ako som mohla podľahnúť spánku ale stalo sa. Zaspala som medzi dverami v Lorcanovom náručí.

Prebudilo ma to ako ma Lorcan vzal na ruky a v jeho náručí ma niesol na gauč v obývačke. Položil ma naň a prikryl dekou.

Bola som príliš unavená nato aby som sa prebrala. Počula som ako sa zatvorili dvere a onedlho si Lorcan ľahol za mňa a pritisol si ma k sebe.

,,Musíme sa vrátiť na Cranion a vyriešiť to raz a navždy." Šepla som so zatvorenými očami.

,,Áno, ja viem." Pohladil ma.

Jeho upokojujúce dotyky ma ihneď uspali.

Ráno som sa zobudila a posadila sa. Lorcan ešte spal a sviečky stále horeli. Slnko svietilo silno a všetok sneh a ľad, ktorý napadol sa topil. Postavila som sa a porozhliadla sa. Všade neporiadok.

Začala som zdvíhať popadané knihy a upratovala ich do políc. Prišla som do kuchyne a kľakla si na kolená. Zberala som veľké kusy skla a keramiky. Našťastie pár pohárov a tanierov sa nerozbilo ale všetko ostatné bolo nepoužiteľné.

,,Nechaj to tak, mesiačik. Ja to upracem. Nechcem aby si sa porezala." Započula som.

Lorcan sa staval z gauča. Vlasy mám strapaté a jeho pohľad bol rozospatý.

,,Kľudne lež, láska." Pousmiala som sa.

,,Jedine, ak si ľahneš aj ty." Postavil sa a začal mi pomáhať. Teda, bral mi z rúk všetko, čoho som sa dotkla a rýchlo to upratal ,,mali by sme si ísť niečo kúpiť na raňajky."

,,Nie som hladná." Zašepkala som.

Naozaj som nebola. Mala som prevrátený žalúdok zo včerajšieho večera a jedlo bolo posledné, čo som chcela.

Kyrellove tiene by neboli taký veľký problém, ak by naše rodiny neovládala nenávisť. Včera večer mu len pomáhali v jeho temnote.

,,Musíš raňajkovať, láska." Pozrel na mňa Lorcan s miernym nepokojom.

Stál opretý o kuchynskú linku, chytil ma a objal ma. Spokojná som sa uvoľnila v jeho objatí a obaja sme boli ticho.

,,Vo vzduchu cítiť vojnu." Začala som.

,,Áno." Prikývol ,,takto to ďalej nepôjde. Trpia kvôli nám len smrteľníci."