1. Bohovia: Vietor a Mesiac [Dokončené]

Život na Zemi

,,To znamená, že ste Bohovia z iných rodín." Zvrtol sa ,,vaše rodiny sa nenávidia navzájom a vy-...." Opäť sa zača smiať ,,toto je proste irónia."

,,Ha-ha-ha." Lorcan sa zamračil ,,dáš nám nejaké bývanie alebo nie?"

,,Pripomínate mi Rómea a Júliu." Zamýšľal sa Wyatt.

Išiel ku komode, otvoril šuflík a tam sa chvíľu prehrabával. Napokon vytiahol dvoje kľúče a hodil ich Lorcanovi.

,,Ten modrý kľúč je od bytu v centre mesta a ten červený je od domu v lese. Oba sú voľné a luxusne zariadené." Vysvetľoval.

,,Tak, ktorý?" Spýtal sa ma Lorcan.

,,Byt znie bezpečnejšie." Šepla som.

,,Máš pravdu. V lese je menej svetla a viac tmy. To by pre tiene bolo výhodou." Pousmial sa ,,Kde nájdeme byt?" Pozrel na Wyatta.

,,Teraz sme vo Francúsku v Marseille. Musíte ísť do centra nájdete kaviareň a proti budovu. V tej kaviarni sme spolu boli." Pripomenul Lorcanovi.

,,Viem, ktorú myslíš." Prikývol.

,,Tak do budovy sa vchádza schodmi a sú v nej len dva byty. Ten na pravo je váš." Pousmial sa.

,,Len tak?" Zdvihla som obočie.

,,Áno, len tak." Zasmial sa.

Lorcan vytvoril portál a pristúpil ku mne ,,môžeme?"

,,Áno." Pousmiala som sa ,,ďakujeme." Pozrela som na Lorcanovho kamaráta.

,,Aj nabudúce." Mávol rukou.

Prešli sme cez portál a objavili sa v uličke, kde nikto nechodí. Bolo to tu presne tak ako Wyatt opisoval. Nebola som vo svojej koži. Asi z toho všetkého, čo sa udialo. Lorcan išiel ako prvý a držal ma za ruku. Vošli sme do budovy a prešli ku dverám na pravo. Pomaly odomkol a vošli sme.

Prekvapivo som sa upokojila hneď ako som prekročila prah dverí. Lorcan zamnou zatvoril a pomohol mi vyzliecť kabát. Začala som sa tu opatrne prechádzať a sledovať interiér.

,,Toto bude dočasne stačiť." Pousmial sa.

,,Prečo ti to dal zadarmo?" Spýtala som sa.

,,Niekedy mu dovolím prísť na Cranion a strávi tam pár dní. Má to ako dovolenku." Lorcan odložil naše kabáty.

Odišli sme na poschodie rovno do postele a zaspali.

Hneď na druhý deň sme si boli nakúpiť sviečky, lampáše, oblečenie a jedlo.

Všetko bolo zvláštne. Žiť celé dni na zemi ako smrteľník a dokonca si ešte aj variť. Učili sme sa to spolu. Ani jeden z nás netušil ako sa varia zložitejšie jedlá ale prišli sme nato.

Často sme bývali doma zatvorení celé dni a neopúšťali byt. Niekedy sme však išli na prechádzky ale často sme si všímali rôzne veci. Slnko často pálilo, čo by na jeseň nemalo. Stromy odumierali a lámali sa. Často po celom svete vypadávala elektrina. V televízori sme počúvali ako horia lesy nespútaným a nebezpečným ohňom. Ako často sa objavovalo Tsunami. Sneží v krajinách, v ktorých sneh nemá čo hľadať.

Bola za tým zúrivosť a hnev našich rodín. Vedeli sme, že na to tak skoro nezabudnú ale to, čo robili na Zemi, znepokojovalo smrteľníkov. Zo dňa na deň, sme čakali, kedy nás pôjdu hľadať na Zem. Bolo to očividné. Lenže to, by bol ďalší problém. Ak by sa stretli a spoznali sa, vznikla by vojna Bohov na Zemi.

Chceli sme počkať. Rok a možno viac nato, aby sme sa vrátili a znovu si s nimi prehovorili. Bohužiaľ, vedeli sme, že nenávisť z nich nezmizne.

,,Dnes by sme mohli ísť na jazero. Môj braček spôsobil veľkú a tuhú zimu, takže je úplne zamrznuté." Usmial sa a priniesol mi teplý čaj.

Posadil sa vedľa mňa a vyložil mi nohy na jeho stehná. Začal mi ich masírovať a pozeral televíziu.

,,To bude nádhera." Usmiala som sa.

Lorcan ma rozmaznával a nemohla som si priať lepšieho chlapa.

Poobede sme sa poriadne obliekli a vzali si korčule na ľad. Chceli sme použiť portál ale netušili sme, koľko ľudí sa tam bude nachádzať a preto sme si vzali taxík, ktorý nás tam odviezol.

Obuli sme sa a začali sa korčuľovať. Bolo tu niekoľko desiatok ľudí. Niektorí hrali hokej, iní sa rozprávali a korčuľovali. Deti vedľa jazera stavali snehuliakov a guľovali sa. Bola tu príjemná atmosféra.

Zastavila som.
Zacítila som chlad.
Nie obyčajný alebo magický.

Pozrela som na Lorcana ,,cítiš to?" Spýtala som sa.

,,Áno. Musíme sa ísť prezuť." Jemne ma potiahol.

,,Kto to robí? Kyrell alebo naša rodina?" Zhíkla som.

,,Neviem, mesiačik." Povedal nervózne ,,Kyrell by to nemal byť. V zime nebývajú búrky."

Pod nami som zacítila chvenie. Zastavila som a pozrela sa pod seba. Videla som čierne ruky s dlhými prstami a nechtami. Zaborili sa do ľadu a začali zospodu škriabať ľad.

Lorcan ma potiahol a rýchlo sme korčuľovali preč. Ochladilo sa ešte viac a všetci sa pozerali za nás. Obzreli sme sa a videli obrovské čierne mračná.

Vybehli sme z jazera a ľudia za nami. Bežali do svojich aút a odchádzali. Lorcan bez váhania luskol a na nohách sme mali obuté čižmy a nie korčule. Rýchlo ma vtiahol do lesa a vytvoril portál.

Vbehli sme doň a objavili sa v uličke pri byte.

Začala silná snehová búrka.

To znamenalo jediné.

Tiene.