He found me - Našiel ma 🇸🇰

Prológ

Katie

Mohla by dohoda, ktorú ste uzavreli, keď ste mali 16 rokov, naozaj obstáť na súde?

Viem, že to bol rukou písaný list, ktorý som podpísala, ale sľub o sobáši od 16-ročného teenegera by určite nikto nebral vážne?

No, to som si myslela. Až do dňa, keď som dovŕšila tridsiatku a do poštovej schránky mi neprišla pozvánka na vlastnú svadbu.
-

Keď ste teenager, hovoríte všetky druhy vecí, ktoré nemyslíte vážne, najmä pokiaľ ide o mladú lásku. Neočakávate, že po rokoch budete za tieto slová zodpovední.

V 15 sme s mamou išli na dovolenku do Talianska. Zatiaľ čo ona bola zaneprázdnená talianskymi čašníkmi o polovicu mladšími ako ona, ja som si mohla robiť čo chcem, ako sa mi to páčilo. Vždy som si užívala samotu, ale za tie dva týždne som nikdy nebola sama a milovala som každú minútu.

Prvý deň som sa prechádzala po areáli hotela, keď som začula piskot. Keď som sa otočila tým smerom, aby som to preskúmala, videla som chlapca, ktorý nakukoval cez plot. Zamával mi, aby som prešila, a keďže som bola sebavedomá, išila som rovno k nemu. Chlapec bol Talian, hovoril veľmi málo po anglicky, ale niečo ma na ňom zaujalo, len sme si sadli. Volal sa Leonardo, Leo; mal tiež 15. Každý deň preliezal ten plot, aby sa dostal do areálu hotela. Museli sme dávať pozor, aby ho nikto nevidel, vždy sa tak bál, že ho chytia. Keďže hotel bol dosť luxusný a drahý, predpokladala som, že je chudobný a myslela som si, že ak ho chytia, bude mať problémy.

Trávili sme spolu každú minútu, ktorú sme mohli. Niektoré noci sme dokonca zaspali pod hviezdami. Moja mama si nevšimla, či som vo svojej posteli alebo nie. Leo bol môj prvý dovolenkový románik, moja prvá láska, moje prvé všetko. Moje srdce bolo zlomené, keď som ho musela opustiť a vrátiť sa domov. Sľúbili sme si, že si budeme písať každý týždeň, čo sme aj urobili. Telefonovali sme vždy, keď sme mohli; Kedysi som odpočítavala dni medzi našimi hovormi. To, že som vtedy nemala mobil, znamenalo, že som musel používať domáci telefón na chodbe. Potiahola som drôt tak ďaleko, ako sa len dalo, aby som sedela v skrini v súkromí. Takto to pokračovalo 12 mesiacov, každým dňom som sa do neho zamilovala viac a viac.

To bolo dovtedy, kým som jedného dňa neprišla domov zo školy a našla mamu pred domom. Boli sme vysťahované. Náš dom bol odobratý. Dvere a okná boli zabednené. Všade na nich vyseli oznámenia. Nemohli sme ani vojsť a vziať si veci. Nemali sme nič. Môj otec trval na tom, aby som s ním potom žila. Najhoršie na tom bolo, že som stratila všetky listy od Lea. Naspamäť som si nepamätala jeho adresu ani telefónne číslo. Všetky listy som mala uložené v krabici pod mojou posteľou spolu s adresárom. Zničená sa ani nepribližovalo tomu, ako som sa cítila. Celé týždne som sa snažila zapamätať si jeho telefónne číslo, vytáčala som stovky kombinácií a modlila sa, aby jedného dňa to bola tá správna. Ale to nikdy nebolo. Celé mesiace som plakala, aby som mohla zaspať so zlomeným srdcom.

O pár rokov neskôr, keď vznikol Facebook, som sa ho snažila vyhľadať, ale keď som si nevedela spomenúť na jeho priezvisko, ďaleko som sa nedostala.

Moja pamäť si však pamätala, že v našom poslednom liste sme si sľúbili, že ak ani jeden z nás nebude zosobášený, keď budeme mať 30 rokov, budeme spolu a vezmeme si jeden druhého...

Dnes mám 30. narodeniny a práve som dostala pozvánku na vlastnú svadbu!