He found me - Našiel ma 🇸🇰

Chapter 9

Katie

Lapajúc po dychu a bojujúc s nutkaním zvracať som horúčkovito hľadala svoj telefón. Mám ho. Volám Damienovi a modlím sa, aby to zdvihol.

"Katie?" Oh, chvalabohu.

"Damien. Musíš ma odtiaľto dostať." Zašepkám a skontrolujem, či sú dvere stále zamknuté.

"Pracujem na tom."

„Nie, Damien, ty tomu nerozumieš. Práve som ho videla odrezať mužovi prst; no nie úplne jeho. Ale pod jeho velením." Damien ignoruje môj výbuch a pokračuje.

„Momentálne nemôžeme nájsť klauzulu o vystúpení. Ale ak sa dokážeš vrátiť do Anglicka, môžem ťa ochrániť. Kým si tam, mám zviazané ruky."

"Dobre, môžem to urobiť. Zoberiem si pas a odletím rovno domov."

„Katie, Guerra ťa nenechá len tak odísť a vrátiť sa domov. Najmä potom, čo si dnes večer videla."

Nemôžem dýchať. Mám záchvat paniky.

„Katie, počúvaj ma. Všetko bude v poriadku. Musíš ho presvedčiť, aby ti dôveroval. Ak sa môžeš dostať na letisko a do lietadla kamkoľvek na svete okrem Talianska, môžem ťa odtiaľ vziať. Kým si na jeho trávniku, som bezmocný." Z očí sa mi valia slzy. Celá sa trasiem, schúlená v rohu miestnosti.

„Ak by som si myslel, že ti ublíži, okamžite by som tam mal tím, Katie. Ale nemôžem to urobiť, pretože viem, že stratím životy svojich mužov. Nie, keď viem, že ti neublíži."

"Ako vieš, že mi neublíži?"

"Pretože si vybral teba."

"Nerozumiem," zašepkám.

„Presvedč ho, aby ti dôveroval, Katie. Zajtra ti zavolám a uvidím ako sa máš. Oddýchni si."

Keď si spomeniem na zvuk čepele prerezávajúcu kosti, dvíha sa mi žalúdok. Obraz prsta dopadajúceho na podlahu ma núti objímať záchodovú misu a vyvracať všetko, čo môžem. Plačem z plných pľúc. Vzlykám, až sa moje slzy prestanú objavovať. Keď sa vrátim do spálne, Leo sedí na konci postele.

Nemôžem sa naňho pozrieť. Otočí mi žalúdok.

"Bol to zlý človek, Katherine."

"A čo si ty, Leo?"

Ľahnem si do postele, zhasnem svetlo a dúfam, že odíde.

„Okradol ma. V dôsledku toho zomreli ženy a deti. Možno nie som dobrý človek. Ale sú tu aj oveľa horší."

"Kto si, Leo?"

"Nerozumieš tomu." Jeho tón sa stáva agresívnejším.

"Vyskúšaj ma?"

Ešte chvíľu tam je a myslím si, že sa chystá niečo povedať. Ale nie. Postaví sa a napochoduje k dverám.

„Už tam nikdy nechoď. Rozumieš mi?"

"Áno, šéfe," Zamrmlem a pretiahnem si prikrývku cez hlavu, keď za sebou zabuchne dvere. Nemusí sa toho obávať. Už nikdy tam dole nepôjdem. Hovorí sa, že mačku zabila zvedavosť. To ma naučilo byť takou zvedavou. Netrvalo mi dlho, kým som zistil posledné číslo prístupového kódu knižnice. 2008. 8 je chýbajúca číslica. V roku 2008 sme sa s Leom stretli. Náhoda? Možno. Chlap, ktorého Leo nechal sledovať, bol rovnako dôverčivý ako široký. Van bol obrovský, ale keď som povedala, že idem spať, uveril mi a išiel pracovať na obsahu kuchynskej chladničky.

Knižnica ma zaviedla dole kamennými schodmi do vykachličkovanej miestnosti, ktorá páchla bielidlom zmiešaným s niečím hnilobným. Jednu stranu vypĺňali dvere s okenicami, na ďalších 3 stenách úhľadne zoradené náradie, pričom niektoré boli položené na stole, ako keby to bola pracovná plocha – garáž, taká akú som si predstavovala. Keď sa dvere s okenicami začali otvárať, schoval som sa do skrine a cez škáru vo dverách som sa dívala. Leo vyzeral zle. Ako diabol, keď okolo neho krúžil dym z cigary. Neverila som vlastným očiam. Nemohla som dýchať. Pri tom pohľade som sa zdvihla, potrebovala som ujsť. Pochybujem, že sa mi niekedy podarí dostať z mysle obraz prsta, ktorý dopadá na podlahu a krv striekajúcu na všetky strany.

Keďže som nezaspala ani na sekundu, nasadila som si slnečné okuliare a prehodila som si plážovú tašku cez rameno v nádeji, že môžem ísť na pláž. Potrebujem vypadnúť z tohto domu a nadýchať sa čerstvého vzduchu.

"Kam si myslíš, že ideš?" Leov hlas sa ozýva cez chodbu.

"Pláž."

"Nemyslím si."

„Bojíš sa, že utečiem a nechám ťa? Nedostanem sa ďaleko, keďže si mi vzal pas!" Viem to, pretože som celú noc prehľadávala spálňu a hľadala ho. Bol vo vrecku na zips môjho kufra, ktorý je teraz prázdny.

Pokračujem smerom k predným dverám, práve keď sa Marco zastaví a blokuje mi cestu.

"Nechaj ju ísť."

Marco sa neochotne presunie nabok a otvorí mi dvere.

"Ďakujem, Marco, si taký gentleman." Žmurknem naňho a utekám z tohto blázinca.

Čím ďalej od domu som, tým lepšie sa cítim. Viem, že Leo bude mať svojich mužov, aby ma sledovali, ale potrebujem len trochu vzduchu. Slnko ohrievajúce moju pokožku uvoľňuje napätie v ramenách. Ľahký vánok mi naplní pľúca kyslíkom a pri výdychu cítim, že časť mojej úzkosti už odchádza. Po schodoch k pobrežiu vedie dláždený chodník. Keď dosiahnem dno, privíta ma biely piesok a modré more. Morský vzduch ma rozosmeje. Je to pokojná pláž s niekoľkými miestnymi obyvateľmi, ktorí sedia pod vlastnými slnečníkmi. Nájdem si pekné miesto a odložím si deku a uterák. Sedím tu, pozorujem ľudí a vnímam krásu krajiny, je ťažké uveriť tej hroznej krutosti, ktorej som bola včera večer svedkom. Je tu žena v mojom veku a jej syn sa hrá v mori. Majú so sebou aj psa, ktorému sa voda zjavne nepáči, a tak tam len tak stojí, šteká na nich a behá dopredu a dozadu, ako sa vlny vchádzajú a odchádzajú. Vyzerajú anglicky, ale predpokladám, že tu žijú so psom. Cítim sa uvoľnene, ľahnem si a užívam si pálenie slnečných lúčov na mojej koži. Hudba zo slúchadiel zmiešaná s nedostatkom spánku ma čoskoro prinúti driemať.

"Aahh." Šokovane sa posadím. Sprcha studenej vody na moju rozpálenú pokožku ma okamžite prebúdza zo snov.