He found me - Našiel ma 🇸🇰

Chapter 13

Katie

V ušiach mi znejú bolestné výkriky. Som v polospánku, takže mi chvíľu trvá, kým si uvedomím, že sa mi nesníva. Hluk prichádza od muža. Muža v tejto miestnosti. Spočiatku to zneli že sú ďaleko, ale nie sú. Sú mierne tlmené, ale blízko. Moja posteľ nadskakuje a kolíše sa. Niekto sa vedľa mňa prehadzuje. V obavách, kto to môže byť, som sa pomaly otočila, aby som zistila, kto je v posteli vedľa mňa. Vidím holý, opálený, tónovaný chrbát. Pri každom pohybe sa leskne od potu z mesačného svitu. Naťahuje sa ako zviera. Nos mi plní vôňa cigár a alkoholu zmiešaná s Leom.

"Leo?" Jemne sa dotknem jeho ramena; otočí sa ku mne. Stále spí, jeho tvár je plná bolesti.

"Nie!" Jeho plač ma núti držať ho za hlavu, šepkať mu upokojujúce slová a hladiť ho po vlasoch. Mlátenie a stonanie sa začína upokojovať.

"Hej, to je v poriadku, to som ja, Katherine." Leove oči sa otvoria, stretnú sa s mojimi a ja ho vidím. Vidím starého Lea. Všetky bariéry sú dole a krásna duša, ktorú som prvýkrát stretla, je späť. Túlil sa ku mne, položil si hlavu na moju hruď, moja ruka mu stále prechádzala po vlasoch.

"O čom sa ti snívalo?" Nečakám, že odpovie.

„O mojom bratovi." Má brata; Leo o ňom veľa hovoril, keď sme si písali; boli si veľmi blízki.

„Alex? nie?"Leovi sa zrýchli dych. Zhlboka sa nadýchol a povzdychol si.

"Už roky som nepočul jeho meno." Jeho hlas je bolestivý. Obmotám ho okolo seba a stisknem ho, držím ho čo najbližšie k sebe. Nie som si istá, čo povedať, ale viem, že to potrebuje.

"Pamätáš sa, keď sme takto ležali a zaspávali pod hviezdami?"

"Come se fosse ieri." Akoby to bolo včera.

Leov dych sa spomaľuje, čo znamená, že zaspal. Netrvá dlho, kým ho budem nasledovať.

Keď sa zobudím, Leo je preč, nájdem ho sedieť pri jedálenskom stole.

„Dobré ráno, Katherine. Spala si dobre?"

"Výborne, ďakujem." Alga dokončuje rozkladanie raňajok na stôl. Usmeje sa na mňa, akoby vedela niečo, čo ja nie.

Dnes ráno so veľmi hladná, tak zjem kompletné anglické raňajky. (English breakfast) Pri hltaní chutného jedla pristihnem Lea, ako na mňa kútikom oka hľadí.

"Na čo sa pozeráš?" Pýtam sa ho pri zahryznutí do kúska toastu.

"Chutí ti to?"

"Áno, prečo?"

"Vieš, že keď ješ, vzdycháš?"

"To nerobím!"

"Robíš, je to oko také MHHHM."

"Nie, nerobím." Zasmejem sa a hodím po ňom kúsok toastu, ktorý držím. Na chvíľu prepadnem panike, keď si spomeniem, kto to je, ale on ten kúsok so smiechom čoskoro zdvihne, odhryzne si a hodil mi ho späť. Skončili sme tak, že sme mali mini boj o jedlo, pričom si ma Leo stiahol do lona a natieral mi džem na nos. To bola chvíľa, v ktorú Marco vstúpil.

"Čo sa to tu kurva deje?!"

"Nechám vás radšej samých." Poviem a postavím sa z jeho lona.

„Nie! Zostaneš tu a doješ raňajky." Ok, starý Leo je opäť preč.

Sedím v tichu a jem tak rýchlo, ako môžem, aby som odtiaľto mohla vypadnúť. Marco a Leo sa hádajú po taliansky. Marco hovorí, že Leo musí dať najavo svoju prítomnosť vo svojich skladoch a na dodacích miestach. Musí ukázať tomu, kto zachytáva jeho dodávky, že to má stále pod kontrolou; ľudia musia vedieť, že Guerra má stále kontrolu. Leo odmietne a obráti sa na Marca, že sa mu snaží povedať, čo má robiť. Keď je môj tanier čistý, vezmem ho do kuchyne a dám si kávu s Algou a Sergiom.