Pristáli sme na poli v Londýne o druhej ráno následujúceho dňa, celú dobu sme sa rozprávali a moje halucinácie sa tak nevrátili. Vystúpili sme a nadýchli sa čerstvého vzduchu. Cítil som zmiešané pocity a začal som myslieť na to kde mám začať hladať v rieke Harryho telo. Pozrel som sa na Jaya a povedal,,Asi sa pôjdem domov trochu prespať a za svetla ráno pôjdem hľadať do rieky Harryho telo."
,,Dobrý nápad Loui a ja sa vrátim do Dublinu."
,,To nie v žiadnom prípade prespíš u mňa, nenechám ťa letieť v noci."
,,To je v poriadku som zvyknutý lietať aj v noci. Začínal som u vojenského letetstva a učili nás lietať aj za tmy."
,,Nie si unavený?"
,,Vyspím sa keď prídem domov, a keď pôjdem prespať k tebe nemôžem tu nechať helikoptéru."
,,Pravda,tak mi potom zavolaj,že si dorazil v poriadku domov."
,,Jasné zavolám ti,maj sa." Rozlúčili sme sa a ja som išiel domov.
Nedalo sa mi zaspať,tak som pozeral do stropu a premýšľal som o Harrym. Čo musel preživať keď som odišiel a čo všetko stihol urobiť pred svojou smrťou? Nechal mi niekde odkaz? Nájdem jeho telo vôbec? Tieto a ešte ďalšie otázky mi behali hlavou a nedalo sa mi zaspať aj keď som to veľmi chcel.
Moje myšlienky preťal prenikavý výkrik. Strhol som sa od laku a mal som pocit,že ten výkrik vychádza s kuchyne. Pri kuchyni som mal totiž spálňu. Pomyslel som si,že sa mi to len zdalo a zostal som ležať,ale ozvalo sa to znovu a tento raz aj rana ako keby padol na zem hrniec. Vystrelil som s postele ako struna a bežal som do kuchyne, zasvietil som,ale nikto tam nebol a ani hrniec na zemi som nenašiel.
Otočil som sa na päte a chystal sa odisť ako som však zhasol svetlo rana padajúceho hrnca sa ozvala znovu a po ňom ďalšia. Zasvietil som sa a poobzeral sa po kuchyni. Zase nič a začínal som sa fakt báť,že keď znovu zhasnem môžem počuť iný zvuk napríklad svišťanie noža vzduchom. Zahnal som tú myšlienku a zhasol, rozbehol som sa do izby a padajúce hrnce začali znova a teraz inteznícejšie ako dážď. Vykríkol som nech to prestane a zľakol som presne tento výkrik som dva krát počul predtým ako som sa šiel pozrieť do kuchyne. Bol to môj vlastný výkrik čo som počul ešte než sa stal?
Po chvíle som počul iný zvuk, už to neboli padajúce hrnce,ale ten ktorého som sa v kuchyni desil, bol to zvuk svišťahucého nože vzduchom. Dvere od spálne boli otvorené, otočil som sa čelom k nim,že ich pôjdem rýchlo zavrieť,ale bola to chyba. Čepel toho najväčšieho noža čo sme mali v kucyhni sa mi zabodla priamo do srdca. Vydýchol som a bielu stenu postriekala moja krv a ja som sa zvalil na zem mŕtvy. Čoskoro malý koberec podomnou,ktorý sme mali pri posteli zmáčala krv s mojej rany na hrudi.
