Po dopití celej fľaše whisky som si otvoril ďalšiu,ale už len pri pohľade na ňu sa mi urobil nevoľno,tak som ju zavrel a obsah svojho žalúdka som vyvrátil na zem vedľa mňa. Myslel som si,že mi to uľavý,ale cítil som sa ešte horšie. Chvíľu som ešte sedel na stoličke a keď som si myslel,že sa mi už prestala točiť hlava z oporou stola som sa postavil stále sa držiac stola,aby som náhodou nestratil rovnováhu.
Podarilo sa mi asi za päťnásť minút dopotácať ku dverám,ktoré boli v mojom stave tak príliš ďaleko.
Po piatich minút snaženia sa mi podarilo odomknuť a otvoriť dvere. Vypotácal som sa do slnečného dňa a tento teplý vzduch čo ma hrial na kožu mi neurobil dobre a ja som znova vracal pred dverami,ľudia čo išli okolo dávali na mňa divné pohľadi,ale ja som ich mal u riti a len na nich zhúkol,,Čo čumíte? To ste nevideli ešte človeka na mól za bieleho dňa?'' Oni len neveriacky krútili hlavami a ja som im ukázal prostredník.
Po ďalšich piatich minútach snaženia som dvere baru zamkol a potácal sa ulicou niekam preč a najlepšie tam kde zabudem na všetko. Mojou naivitou som si zase odlákal Louisa a toto už nedávam v mojom vnútri sa niečo zlomilo a ja som znova cítil v sebe adrenalín pedofila. Aj v napitom stave som vedel kde ju tu tá natemnejšia ulička v meste aj cez deň pôsobila veľmi tmavo a temne a tak sa jej ľudia vyhýbali aj za bieleho dňa,ale čo som počul našiel sa aj nejaký odvážlivec čo sa rozhodol skrátiť si cestu popri budovách a ja som cítil,že práve tento deň alebo ešte lepšie tento okamih je na to ten pravý,aby som si zase môj starý život užil naplno.
Ospravedlňujem sa,že štyri roky nevišla časť,ale neboli nápady a dnes sa to nejako vo mne zlomilo a vznikla táto časť a ešte nejaké slová v hlave na tento príbeh mám tak čakajte v najbližšich dňoch ďalšiu časť.
