Ani mu len na um neprišlo, že už o jediný mesiac bude musieť využiť svoje znalosti šermu.
Jún bol pred koncom prvej štvrtiny a oni sa vracali z výletu rovnako ako každý deň. No keď vošli na spodné hradné nádvorie, Philip odrazu zastal a zovrel rukoväť meča. Nádvorie bolo ľudoprázdne. "Agar, drž sa za mnou," šepol a v jeho očiach sa náhle mihol strach. Otočil sa na hŕstku svojich vojakov, ktorí sa na jeho pokyn ako modré šmuhy roztrúsili po námestí. "Nech sa udeje čokoľvek, ostávaj za mnou."
Agar si hrýzol pery. Až dosiaľ to bol veselý deň. Zašli ďalej než zvyčajne, Philip chcel chlapcovi ukázať miesto, kde spod veľkého kameňa v Aragonitovom lese vyviera Amurrin. Ako krásne zurčivý bol prameň, aké hrdé stromy ho obklopovali a aký nádherný to bol podvečer. Teraz stáli uprostred nádvoria a jeho mŕtve ticho narúšal iba šelest krídel havranov, ktoré krúžili nad nimi, jediní svedkovia plynutia času.
Už vážne ničomu nerozumel.
Kŕdeľ havranov zosadol na blízky strom a odtiaľ ich pozoroval. Agarova ruka s mečom poklesla, myslel si, že Philipovi sa iba čosi zdalo a nehrozí im nebezpečenstvo, veď havrany to vravia. Keď už-už chcel svoje myšlienky vysloviť, ozvalo sa trúbenie vojnového rohu a princovi vojaci bleskovo tasili meče.
"Za mňa, hovorím!" Princ zovrel jeho rameno a tvrdo ho odsotil. Z dlažby sa šmykol do piesku. Rozkašľal sa.
A odrazu sa musel prikrčiť, aby ho studená čepeľ odnikiaľ nezasiahla do spánku. Strhol sa neľudský vreskot. Obklopilo ich vojsko. Hľadieť do ich tvárí Agara naplnilo hrôzou a zmeravel pod krvou podliatymi pohľadmi mihajúcimi sa navôkol. Chceli napáchať škody. Veľké škody.
Dopekla, Agar, rob niečo! Či ťa ten Fagus ničomu nepriučil?
Horko-ťažko sa postavil na nohy. V prachu sa zjavovali siluety postáv v železných brneniach. Muži s tvárami zvraštenými nečestným zámerom doňho sácali, keď plynuli povedľa neho. Ako tok rieky. Iba jeden si ho všimol natoľko, aby sa zahnal po jeho pravom pleci. Vykríkol.
Všetko začínalo naberať karmínovo červený odtieň malých kvapiek a mlák. Prišlo mu zle.
Athlysole konal veľmi rýchlo. Po návale vojakov sa naňho opäť vrhli ďalší, traja muži s ťažkými kopijami. Pred ich údermi unikol o vlások. Keď zneškodnil prvého z vojakov, prehol sa v páse nabok, pravou rukou dvíhol rukoväť zo zeme a ľavou odrážal útoky a ako sa vystieral, naslepo hodil zbraň ponad čierne prilby.
Dopadla pár metrov od chlapca.
Nadýchol sa. Má zbraň, môže konať!
Aký len bol meč ťažký a chladný, keď sa ho dotkli detské ruky. Odrazil blížiacu sa čepeľ a vstal. Útočiaci vojak zaváhal. Dieťa držiace meč a špinavé od prachu a vlastnej krvi ho prekvapilo. Agar zavrel oči a sekol.
Meč narazil na brnenie a prerazil ho. Vyvíjajúc desivý odpor prenikal hlbšie.
Telo sa zvalilo do piesku, kde ho hneď udupali jeho spolubojovníci.
Čo to urobil?!... Z očí mu vytryskli slzy.
Vojsko sa roztrúsilo. Občas sa medzi čiernymi brneniami mihol modrý kabát. Niekedy modro-karmínový. Vedel, že uprostred kruhu stojí jeho kamarát. Tušil, že potrebuje jeho pomoc.
Nerozmýšľajúc sa vyrútil k najbližšiemu chrbtu v brnení a ignoroval slabosť. Pod nečakanou chlapcovou ranou sa jeden z kruhu zviezol na kolená. Prekvapený vytvoril medzeru v živom obklopení.
V tej chvíli sa ňou prešmykla hnedovlasá hlava, až chlapec skoro spadol z nôh. Z nôh ho princ i zrazil, keď ho potiahol za plece a doslova vláčil po kamennej dlažbe. Kamsi preč z tohto hrozného miesta. Krížom cez nádvorie k bráne.
Pustil ho: "Utekaj!"
Rozbehlo sa za nimi jedenásť párov čižiem.
S Agarom sa zakrútil svet. "Nevládzem!" zafňukal, bežiac z posledného. Zrádzali ho vlastné nohy
Videl, ako sa Philip v behu obzrel cez plece. Spomalil. Vtom však čosi preťalo vzduch, minulo chlapcovu tvár len o šírku dlane. Jedno zakopnutie a kráľovič ostal ležať s rozpaženými rukami doluznak.
Dupot ťažkých čižiem utíchol, ich majiteľ podľahol modrým kabátom
Mysliac na najhoršie sa Agar potácal k ležiacemu telu. Ak sa jeho kamarátovi niečo stalo, neodpustí si to do konca života. Muži v modrom ho však predbehli. "Pane, počujete ma?" Už nepotrebné meče so zvonením dopadli na zem. Kráľovičovi vojaci obstáli nehybné telo a Agar sa k nemu už nemal ako dostať. "Havranec, poď sem!" Agar videl, ako sa privolaný vojak skláňal nad poraneným a jemným poplieskávaním sa snažil navrátiť vedomie. Ďalší zo seba zhodil kabát, vypáral si spodok košele a pritláčal ju na krvácajúci chrbát.
Agar cítil, ako sa ho pomaličky zmocňuje ľahostajnosť. Zrak mu mizol spred očí, v hlave mu hučali stovky riek. Dupot a ruch mu bol uspávankou.
Hradné nádvorie sa odelo do jagotu zlatavých plášťov kráľovskej gardy.
"Pane... váš syn!"
Kroky sa vracali a ako ozvena ich nasledovali mnohé ďalšie. Z pod bránoy váhavo blížiaceho sa davu sa vynoril samotný kráľ. Omámene zastal na prahu vlastného hradu. Cudzincom na vlastnom hrade...
"Okamžite vyhláste poplach!"
Zlatá sa miešala s modrou. Z vysokých cimburí vykríkol roh a v najvyššej Veternej veži sa rozplakal poplašný zvon. Mnohí vybiehali z hradu, zo záhrad a stajní. No neskoro.
Ľudia, kde ste boli?...
YOU ARE READING
Kroniky Anethylgry
Historical Fictiono- Najvyššie hodnotenie - #2 v Historický román. o- Jednotlivé kapitoly sú doprevádzané hudbou a obrázkami. Pre ešte väčší zážitok z čítania.
