Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 5. kapitola I. časť

Les žil novým ránom. Jeho spevaví obyvatelia ospevovali krásy rannej červene na obzore ako za každého brieždenia, no dnes akosi plačlivo. Akoby súcitili so skupinou trúchliacich ľudí, ktorá bdela v srdci Dubovej doliny pod Kráľovským kopcom. Mĺkvo sedeli s chrbtami zhrbenými pod ťarchou straty. Každý premýšľal, každý chcel chvíľku ostať sám so sebou. Ćo to znamená pre krajinu? Čo bude s nimi?

Jediné, čo odolávali hlbokej clivote, boli ich kone. Nesmútili za stajňami, ohradami, vôbec im nechýbali. Pokojne sa pásli na lesnej tráve a jedinou ich starosťou boli muchy a ovady, ktoré odháňali chvostami.

"Musíme niečo vymyslieť!" Zúfal si Gerenad kráčajúc hore-dolu.

"Čo chceš vymýšľať, keď ani múdrejšie hlavy nič nevymysleli?" odpovedal mu Domirad kývnuc na zhluk radiacich sa veliteľov. Veliteľ lukostrelcov Áron z Prvojarnej práve rozhadzoval rukami.

"Postavíme si vlastný hrad?"

"Ty máš teda nápady, Gerenad..."

"Alebo si vezmeme príklad a budeme búrať hrady a panstvá zaradom," pridal sa Agar.

"Súhlasím. A keď pôjdeme zaradom ako vravíš, kamarát, možno dôjde i na ten jeho!" Gerenad ho spiklenecky potľapkal po pleci.

"A strelivo naberiete kde, há?" Ich veľkolepé plány prerušil Domirad.

Gerenad pretiahol tvár: "Budeme ťa vystreľovať z hradieb!"

"Voajci!" Hromovo sa ozvalo spoza ich chrbtov. Na kamarátov padol tieň širokoplecého veliteľa oddielu lukostrelcov. Agar sa ho od prvého stretnutia desil, najmä jeho čiernych vytočených fúzov. Prikrčili sa, predvídajúc krik, no miesto toho: "O chvíľu vyrážame, cez Viničky a Záfučinu. Máme istý cieľ cesty, no hocičo sa môže zmeniť. Pripravte sa," a odišiel.

Gerenad si buchol päsťou do stehna: "Viničky, len to nám chýbalo. Zasa si všetci uhnú a v Záfučine ich potom poriadne ofúka."

"V Záfučine pred mnohými zimami tak krásne vysadili stromy, že tam celoročne fúka. Iba čo sa tam muchy chodia obracať," trpezlivo vysvetľoval Domirad chlapcovi. "Naša mienka nezaváži. Starí ostrieľaní vojaci sú navyknutí na trocha iné veci, dobrú náladu merajú iným meradlom."

"Akým?"

"Uvidíš. Možno už o tri dni."

* * *

"Myslím, že pokojne môžeme ísť po hlavnej hradskej. Ten, kto... kto vykonal ten čin určite neodišiel tadiaľ, mohol by ho niekto z našich chytiť," ak niekto prežil, tvrdil ktosi. Muži sedeli na chrbtoch svojich koní pripravení vyraziť a nadávali.

Družina popchla svoje kone. Traja jazdci sa oddelili do skupiny a vybehli napred. Zvyšok vykročil klusom na západ, odvracajúc sa od popola domoviny a snažili sa nemyslieť na to, že ju zrejme opúšťajú navždy.

Putovali celý deň. Hradská alej ich plynulo viedla na západ až ku Kráľovskému rázcestiu, ako Agar vyčítal z drevenej tabuľky zarazenej do zeme. Podľa nej cesta na severozápad smerovala k Jahodnici a južný smer označoval mesto Vydrín. Dali sa na severozápad. Družina bola málovravná a kone kráčali akosi tichšie než zvyčajne, neerdžali po sebe a ich fŕkanie bolo ako kvapot rannej rosy.

Spočiatku putovali súbežne s výbežkami Aragonitového lesa až napokon ich cesta zaviedla pod jeho ochranu. Bolo na čase, keďže na oblohe sa od predpoludnia varovne preháňali tmavé mraky. Vzduch zavoňal lentým dažďom a zakrátko sa les rozšumel. Kde-tu pomedzi listy spadla zblúdilá dažďová kvapka.

Zastali až podvečer, keď ich výbežok lesa na chvíľu opúšťal. Usadili sa na vrchole pahorka medzi posledné stromy. Dole pod kopčekom sa rozprestierala malá dedina zo všetkých strán obstúpená pastvinami a obrábanými poliami. Pretínalo ich uzučké koryto rieky.

"To je Jahodnica," uznal Havranec, keď skupina stála na vŕšku a blúdila pohľadmi po rozhľade na krajinu zahalenú v šere. Veliteľ vydal rozkazy, opäť roztriedil vojakov do troch skupín - pre drevo, jedlo a hliadkovanie. On sám sa zaradil do loveckej skupiny, keďže chceli loviť i do zásoby. Z celej grupy sa zvýšili iba Agar, Havranec, traja ďalší vojaci a kráľovič. Dvojčatá šli pomáhať.

Philip stál pri svojom čiernom koni. Melyngar spokojne privieral oči a keď k nim Agar pristúpil, mrzuto švihol chvostom. "Mrzí ma, čo sa stalo," povedal chlapec. Melyngar bol vysoký kôň. Jeho jazdec ledva videl ponad jeho chrbát, keď stál vedľa neho.

Philip prekvapene uzrel na chlapca, vytrhol ho zo zamyslenia. No odrazu jeho črty zmäkli, tvár sa mu uvoľnila a s povzdychom sa sklonil k chlapcovi: "Prepáč, Agar, zabudol som na teba."

Zvnútra lesa k nim prenikala vrava zberačov dreva.

Chlapec neodpovedal. Od rána až dosiaľ s ním princ neprehovoril. Počas pohybu stále jazdil v čele a počas prestávok ani nezosadal z koňa. No Agar mu to nemal za zlé. "Kam mierime teraz?"

Philipova tvár bola smutná: "Chcel by som, aby sme došli do Celyngaru, Brodského panstva. Sídli tam brat môjho otca, gróf Abunfiero Athlysole Bielobrodský. Potrebujem sa s otcovým bratom poradiť, tiež aj s bratrancom, potrebujeme niekde prečkať zimu... Vieš, kráľ musí byť pred svojim vládnutím korunovaný..." Teda je ešte stále princom, pomyslel si Agar. "Celyngar je krásny hrad, bude sa ti tam páčiť. Vyslali sme poslov, aby o našom príchode a... - Aby o správach, ktoré nesieme, vedeli."

Muži z hliadky a zberu dreva sa postupne navrátili. P pod stromami za vrcholom kopca sa snažili zobudiť plamene v ohnisku. No keď sa prvý dym dvíhol k oblohe, z mračien sa pustil dážď a zahnal ich hlbšie do lesa.

Trasa na západ nebola ťažká, no oddychovali krátko. Okrem ulovenej zveri neokúsili nič iného a chutná divina, ktorej sa doteraz nevedeli prejesť, ich zunovala, pretože sa rozhodli obchádzať mestá. Počasie sa akoby obrátilo proti nim. Celé tri dni pršalo, vojaci si prevliekli svoje plášte naruby a tak sa ich jeradská žltá zmenila na hnedú. Havranec svoj plášť ponúkol Agarovi, vraj mu chlad neprekáža.

Medzi jazdcami sa už nenašiel ani jeden, ktorého by Agar nepoznal, no rozprával sa len s niekoľkými z nich. Keď sa lepšie obzrel po jazdcoch, uvedomil si, že každý má v kavalérií svoje miesto a úlohu, ktorú nik nenahradí. Keď sa zadíval na prvé kone v čele, po princovej pravici vždy jazdil veliteľ Mliečnik. Jeho ľavú stranu vždy kryl Havranec na svojom vraníkovi. Z oboch strán túto trojicu sprevádzali veliteľ lukostrelectva Áron, zrejme najurodzenejšieho pôvodu po princovi, a veliteľ šermiarov, Rumed z Jeradu. Za nimi jazdil postarší Kalužník z Lastovičia; ešte starší Žiarec; Pstružnec zo Stoklásia; bledý Scilaj z Ľadozeme, pochádzal z kraja na ďalekom severe a Agar vôbec netušil, ako sa tu dostal; rovnako zďaleka bol aj svetlovlasý Narcin, no Belavé skaly boli bližšie; medzi prvými koňmi klusala aj Lutnajova ryšavá kobyla. Vedľa chlapca sa držali obe dvojčatá. Keď sa Agar ootočil, za Daminolovým chvostom vždy šľapala kobyla vojaka Bazína z Potočnice; ďalej Kalinec z Dubova; Brusnec z Podolíny, s ktorým už Agar prehodil zopár slov; Červeň z Včeľova; až na samom konci jazdili mladý Žicoň a Iskrec zo Srnčej hory, chudáci vždy zaprášení.