Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 7. kapitola I. časť

(hore - predpokladaná podoba Verenza Ignire (P.S.: presne tak, Durza z Eragona!))

"Už si doma?"

Zacítil, ako sa matkine rameno pod jeho dotykom strhlo. Prudko sa obrátila, až sa  jej biely čepiec, ktorý tak rada nosila vo všedné dni, skoro uvoľnil. Na krk jej padli krásne špinavoplavé vlasy. Rýchlym pohybom si ich zo zvyku chcela napraviť, syn však bol rýchlejší. Jeden prameň zovrel v pästi a prekvapene naň hľadel.

"Mama, povedzte mi, prečo nemám čierne vlasy po otcovi?"

Matka od neho odstúpila, až vrazila do dreveného stolčeka. Voda v hrnci so zemiakmi na obed vyprskla na dlážku.

"Horec, veď si celý špinavý! Čo sa ti stalo?"

"Matka," opäť jej zovrel rameno, mocnejšie. Nezachvela sa. "Prečo nemám čierne vlasy po otcovi? Ak má matka alebo otec čierne vlasy, deti ich tiež majú. Prečo ja nie?"

"Horec, Horíček môj, kto ti ublížil?"

"Matka."

"Nie si zranený? Ukáž sa, nech ťa obzriem."

"Matka! On nie je môj otec!"

Nastalo ticho. Ruku, ktorou ho chcela obrátiť, sputila.

"Synček môj, ale prečo by nemal byť?"

"Lebo nemám čierne vlasy," netrpezlivo si pohladil krk. "Lebo ma nikdy nemal za syna. Lebo všetko čo robím mu nie je dosť dobré. Lebo mi nikdy neprejavil ani štipku náklonnosti, otcovskej lásky, nikdy sa ku mne nesprával ako otec k synovi. Lebo mi nikdy nebol otcom. Preto!"Zaváhala až pridhlo.

"Pravdaže to tak nie je, synček."

"Matka, klamete mi."

*

Aké mu to všetko odrazu prišlo cudzie. Keď sa rozhliadal po tých malebných lúkach, na ktorých sa ako malé dieťa tak rád hrával, každým nádychom cítil, že sem nepatrí. Akoby jeho celý doterajší život bol jeden veľký omyl a ktosi sa zahrával s ním, ako s bábikou z kukuričného struku. Nevšímal si známe tváre dedinčanov, ktoré sa nevrlo mračili keď ich míňal. Nepočul ani nadávky a posmešky malých chlapcov sediacich na svahovom múriku pred dedinou, keď jeho beluš prechádzal popri nich. Akoby to všetko videl a počul cez zrkadlo a nebola to skutočnosť.

Aspoňže Šípoň nikdy nebol neúprimný a neopustil ho. Ani teraz. Trvalo len necelé dva zvony, kým ten šikovný valach našiel cestu domov.

Slnko opäť zapadalo, melancholicky mizlo v červeni obzoru. Akoby i ono malo toho všetkého dosť.

Neveril tomu. Neveril, že žena, ktorá mu bola najmilšia na svete okrem jeho drahej Zorice, mu po celý čas luhala. Každé slovo "otec" bolo jedno veľké klamstvo. Tí, ktorí ho vychovávali k pravdovravnosti, sami neboli pravdovravní. Kedy mu to chceli povedať? Na smrteľných posteliach? A je vôbec tá žena jeho matka?

Už si myslel, že je mimo dosahu tých malých šarváncov, keď ho odrazu začali ohadzovať kamienkami. Pohnal koňa, nemal chuť naťahovať sa s nimi. A keď sa za ním so smiechom rozbehli, nechal žrebca nacválať.

Hojdanie konského chrbta, vietor na lícach a krajina mihajúca sa navôkol neho, to všetko mu navrátilo duševný pokoj. Nie je predsa taký cudzí, jazdenie mu vždy prinášalo radosť.