Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 4. kapitola III. časť

Kone nestačili s dychom. Hnali sa. Jazdci špičkami čižiem zakopávali o kmene, no zastať bolo posledným, čo chceli. Koruny stromov splývali so zdrapmi mračnej večernej oblohy. "Vaša kráľovská výsosť, musíme zastať," Veliteľov hlas znel zachrípnuto. Princov vraník cválal vedľa neho, no jedinou odpoveďou mu bol dupot kopýt. "Vaša jasnosť, priznajme si to. Zablúdili sme." V diaľke zaručal jeleň. "Kone nevládzu, my nevládzeme... Výsosť, ak týchto vojakov vrátane mňa chcete zajtra vidieť na nohách, musíme zastať. Zastať a oddýchnuť si, pane." Zhlboka sa nadýchol, skláňajúc tvár ku konskej hrive. "Počkať na ráno a nájsť cestu."

Princova tvár bola v tieni lesa nečitateľná: "V poriadku. Budem pokračovať sám."

"Nie!" Veliteľ sa prudkým pohybom v cvale načiahol za vraníkovými oťažami: "Nie, nebudete."

"Zakážete mi?"

"Nedovolím vám to." Cválali tesne vedľa seba. Naklonení. Jeden druhému mohli spočítať vlasy.

"Pozor!" vykríkol Philip. Blížil sa k nim strom. "Pustite tú uzdu!" Vytrhol veliteľovi opraty z rúk. Pár skokov pred pňom stočil koňa doľava. Vyhnal ho hore kopcom pomedzi stromy. Akoby sa pred ním ich kmene samotné rozostupovali a on na okamih zazrel modravu mesačnej oblohy.

Čierna silueta vojaka mu zahatala cestu a Melyngar sa vzopäl. "Vráťte sa naspäť, pane."

"Okamžite sa mi odstúp z cesty, Lutnaj!" Priťahoval otiaže a snažil sa udržať splašeného koňa.

Nachádzali sa na vrchole holého kopca. Z jeho temena by bol poriadny výhľad, no teraz ich obklopovali mračná a čierna hmla, len občas postriebrená slabým svetlom mesiaca. "Nemôžeme ísť domov, pane," pokračoval lukostrelec hladkým hlasom ako okruhliak. "Vidíte?" Jeho ruka, zvyknutá napínať rameno luku, sa vystrela do priestoru. Na východ.

Napokon sa tam zahľadel aj on. Noc bola teplá, pokropená mizivým svitom štvrtinového mesiaca. V tmavom priestore noci pred ním skôr vycítil než uvidel vrcholce stromov. Striebristý pás Amurrinu v diaľke si už len domýšľal. Keď odrazu...

Červená žiara na obzore. Červená ako samotné peklo konturovala vrcholce stromov. Sotva sýtejšia než mesačný trblet, no i tak zreteľná. Dosť na to, aby jej uveril. Prešiel si rukou po tvári.

Plavovlasý lukostrelec sa odstúpil spred vraníkových nozdier: "Nikomu to nehovorte, pane. Okrem mňa, veliteľa a Havranca o tom nikto nevie."

* * *

Ledva Agar zbavil Daminola sedla, už vojaci zakladali ohnisko a ospevovali svojho veliteľa. Nepochybne bol hrdinom večera, veď sa im postaral o konečný odpočinok! Piati muži preskúmavali okolie, traja lukostrelci na koňoch sa kdesi v lese lovili drobnú zver a siedmi zbierali suché drevo. Agar hladil Daminola po nose a cítil, aký je poník vyčerpaný po rýchlej a dlhej jazde. Nozdry sa mu chveli a keď zhlboka vydýchol, chlapcov chrbát ruky zohrial jeho dych. Z malinového kríku, ktorého bolo na okolí viac než dosť, odtrhol zo tri maliny a ponúkol mu ich. Cítil sa previnilo.

Predpokladal, že luna sa nachádzala v druhej polceste, keď sa skupiny postupne navracali. O chvíľu dve ohniská vyháňali pažravú tmu a Agar opäť jasne videl svojich druhov a kamarátov. V bruchu mu škvŕkalo pri pomyslení na pečenú líšku, štyri zajace a prepelice. Oheň príjemne hrial, mäso lahodne rozvoniavalo a jemné švitorenie lístia tomu pridávalo pekný súzvuk. Podľa vyzvedačov boli jediní v tejto časti lesa, no ak chcú nájsť cestu späť, musia počkať na ráno a dúfať, že opar pklesne. Predsa len, boli v horách.

Praskot ohňa nechal mužov pookriať. Ktosi z hradu prepašoval niekoľko zakorkovaných vínnych čiaš a Agar sa nečudoval, že po chvíli nočné zvieratá plašil ich spev a žarty. Keď ich to omrzelo, ktosi prehovoril mladého lukostrelca, nech porozpráva príbeh. Agar sa potešil, príbehy mal rád. Lutnaj mal svetlé vlasy v odtieni neskorého klasu, vzadu zviazané do chvosta a jeho jemný, spevný hlas akoby medzi stromami prebúdzal žblnkot rieky, vôňu ľalijí a chuť čerstvého chleba. "Povedz nám nejakú legendu, Lutnaj!" volali a Lutnaj ochotne pokračoval.

Hovoril o Prvej legende, ktorú všetci poznali naspamäť. O Matke prírode, ktorá pred tisíckami rokov stvorila svet a neskôr si spomedzi starých Anethylgričanov vybrala prvého kráľa, Rána, prvého svojho mena. Poverila ho panovaním a ochraňovaním svojho ľudu. Tiež mu vybrala dvoch sluhov, tí po svojej smrti vystúpili na oblohu a stali sa Slnkom a Mesiacom. Po smrti prvého kráľa nazvali brieždením ránom. Na jeho počesť.

Sovy odhúkali nočným obyvateľom lesa večierku, keď bolo mäso hotové. Malé ohníky pokojne dohárali.

"Tu máš, Agar," povedal Domirad a hodil chlapcovi jeho večeru.

Chlapec si spomenul na umravnenosť a poďakoval. Zahryzol sa doň, horúce mäso mu pálilo končeky prstov. Tri zimy a letá, ktoré strávil v podhradí, prežil výlučne na zelenine, ovocí, strukovinách a okopaninách. Chuť vareného mäsa si pripomenul až v hradnej kuchyni a teraz si opäť uvedomil, o akú pochúťku prišiel.

Vedľa neho si zatiaľ Gerenad nevkusne utieral ústa do rukáva: "Chýba tomu ešte nejaká bylinka. Alebo aspoň cibuľa."

"Od týchto pašákov chceš priveľa," odpovedalo dvojča s plýnmi ústami. Prehltol. "Buď rád, že vedia aspoň variť."

"Aj tak mi to chýba. Náš statok, oteckovo pole..."

O akých bylinkách dvojčatá vraveli, o tom nemal chlapec ani poňatia. Zaujala ho iná vec: "Polia? Kamaráti, ani neviem, odkiaľ pochádzate."

Miesto prežúvajúceho brata mu odpvedal Domirad: "Náš pôvod nie je zaujímavý, Ag. Pochádzame z dediny dva dni cesty na sever od kráľovstva, z Kožušníkova. Naša služba tu vo vojsku je zdedená po otcovi. Donedávna bol hlavným veliteľom, dokiaľ ho nenahradil tento. Dokonca i náš starý a prastarý otec boli v službách cteného pána kráľa a teraz sme na rade my. Nič zaujímavé, hovorím ti. No ty nám rozprávaj! Šuhajec ako ty sa nedostane na hrad a do pazúrov nášho ctihodného šerm-majstra len tak."

Agar naňho zazrel: "Zaujímavé?" Dutlajúce plamienky žmurkali svoj odraz na jeho tvári. "Vyrastal som pri malom mestečku, ani neviem, ako sa volalo. Veľmi sa naňho nepamätám. Svoju rodinu by som dnes asi tiež nespoznal," sklonil hlavu a chvíľku premýšľal. "Pamätám sa iba, ako matka obľubovala víno a všetko prepila. Z nás troch bratov mala rada len najstaršieho, Denara. My s Kastarom, mojim prostredným bratom, sme držali spolu a mal som ho veľmi rád. Takisto aj otca, ten však... Umrel, keď som mal sedem rokov. Potom umrel i brat."

V ten deň boli v meste. Šli ku kováčovi, aby sa pozrel na Daminolove podkovy. Opäť to mal pred očami: ako jeho pravú ruku pevne zviera istý stisk bratovej ruky a ako ľavou rukou on zas drží poníkove oťaže. Kráčali preľudnenou ulicou. Kastar mu o čomsi rozprával, jeho tvár lemovali gaštanovo hnedé vlasy a keď sa uškrnul, v lícach sa mu zjavili jamky. Agar sa len pamätal, aký bol vtedy šťastný. Vždy bol šťastný v jeho prítomnosti, nech sa dialo čokoľvek. Niekedy mal dokonca pocit, že každé slovo jeho staršieho brata napĺňa ľudí šťastím a pritom si už nespomínal ani na jeho hlas. Práve vchádzali na hlavnú ulicu, keď sa ozval drsný krik a preklínanie. Zacíti, ako ho odrazu brat pustil. Mladý Daminol sa splašil koča, ktorého kolesá prefrčali tesne vedľa nich a on sa ho v tom zmätku snažil udržať. Nevšimol si, čo sa deje. Až keď sa po dlhej chvíli obzrel, brat ležal dolámaný na zemi.

Ten kočiš ani nezastal.

Matka sa naňho vykričala, keď sa vrátil domov. Zabil si si brata!... Jej slová ho ešte po mnohé noci budili zo spánku a Kastar v nich umieral zas a znova. Vraj poník do ich domu nepriniesol nič okrem múch, kôp hnoja a nešťastia. Denar ho mal na druhý deň odviesť na trh do Jeradu. No keď večer matka odišla, do kráľovstva sa vybral on sám.

"Mal som vtedy desať."

Veľmi skoro sa rozhodoval. No dodnes si bol istý, že urobil správne.