Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 1. kapitola I. časť

"Koberce na predaj! Pane, nepotešíte svoju ženu pekným koberčekom?"

"Tento dobre stavaný ryšiak s kvapkou krvi divých Jazerných koní je na predaj! Je rýchlejší než hviezdy na nebi a keby ste chceli, určite by vás na samý kraj sveta odviezol, stačí ho poprosiť!"

"Drahá slečna, nechcete radšej šťavnaté jablká? Z nich je väčší osoh."

Jeradovské podhradie, srdce Jeradovského kráľovstva a Zlatej krajiny, prekypovalo životom. V lete i v zime sa tu konali Jeradovské trhy, najväčšie v Zlatej krajine. Pod nespočetnými šiatrami by ste našli všetko, po čom by vaše srdce zatúžilo. Obchodníci sem merali nezriedka dlhé cesty, aby práve tu predali svoj tovar. Potraviny - ľudia predsa potrebujú jesť každý deň; náradie, sviečky, varešky, misy; zvieratá od králikov cez sliepky až po kone a kravy. Krajčíri, kováči, hrnčiari, čižmári či rezbári boli pripravení ponúknuť vám to najlepšie zo svojich dielní. No a keď vám v mešci diera ostala, hneď vo vedľajšej uličke vás čakali komedianti.

"Banány, kúpte si banány! Žlté, sladké, dovezené z ďalekých krhajín plných slnka! Pane, dajte si banán!"

Vôkol debničiek s niekoľkými žltými banánmi sa pristavilo mnoho ľudí, bohatí zvažovali kúpu a chudobní prehĺtali sliny. Miestni Jeradčania sa na neznáme ovocie a cudzincov, medzi akých opálený obchodník bezpochyby patril, pozerali so záujmom, no veľmi krivo. Pritom každý vedel, že cudzozemci nie sú ničím noví, ale že svojimi putovnými krokmi merali už pôdy ich prastarých otcov. Bolo ich neveľa no všetci do posledného sa venovali výlučne kočovnému obchodu a ich tovarom bolo tropické ovocie, káva, čokoláda, hebké látky, vzácne drahokamy či prečudné vynálezy, - všetko, čoho bolo v ich domovine nazvyš a tu sa javilo ako hrozno z jablone. Ceny za to všetko natiahli za hranice čestnosti a stále zarábali. No kvôli neštedrosti inak pohostinných Anethylgrijčanov sa im na vozoch žilo lepšie.

"Ideš ho, fagan akýsi!" Vedľa obchodníka sa strhol krik a keď sa bohatí i chudobní obzreli, všimli si slúžku v sivých šatách zbierať krčahy zo zeme.

Banány, banány! stále rezonovalo v detskej mysli. Druhýkrát si to musí premyslieť lepšie, nie takto! Tmavohnedé vlasy divo lietali okolo rozpálenej tváre a v očiach sa zračila plachá iskrička. Mohol mať trinásť rokov. Skoro vbehol pod kopytá strážnikovým koňom pod hradbovou bránou, no nedbal na to. Obchodníci z ďalekých krajín sa tu predsa zjavujú iba raz za rok. Áno, tam je, neďaleko. Za tou čipkárkou.

K pultu s banánmi podišiel akýsi muž: "Koľko chcete?"

Opálená tvár sa zaguľatila do širokého úsmevu: "Á, prhe vás, milý prhiateľu," začal obchodník, hoci sa zdalo, že kupujúceho vidí prvý raz v živote, "prhe vás to bude len päť benákov."

Ženy, ktoré sa medzičasom tiež priblížili k bednám s ovocím, márne šmátrali vo vreckách naberaných sukien."Dobre, vezmem päť kusov."

Predavačova opálená tvár sa rozžiarila: "Neoľutujete, pane, neoľutujete!" Odkiaľsi vytiahol bavlnenú handričku a plody do nej zavinul. Kupujúci k nemu natiahol ruku s platidlom, no odrazu len prekvapene zmeravel.

"Päť, hovorím."

"Ved tu ich máte päť, prhe vás...Doparhoma! Už zasa, fagan jeden!"

Hore cestou utekal malý chlapec s banánom v pästi.