Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 5. kapitola II. časť

Obedňajšie augustové slnko ostro pripekalo a nenapojená tráva sa skláňala k zemi. Kvapky dažďa ani len nepomysleli na to, aby zavlažili suchú pôdu a vietor zrejme hladil konáre iných stromov. Tu sa ani lístoček nepohol, len bača kdesi v susednej doline pásol svoje ovce. Hudba ich zvončekov a bečania sa rozliehala doďaleka...

Hľa, a predsa.

Hore po pasienku si vykračoval mladý muž. Silné nohy veselo šliapali trávu, ktorá sa za ním už nedvihla. V prstoch krútil stonku bielej ruže a veselo si popiskoval, akoby celý svet patril jemu.

Tu zrazu zastal. S doboka naklonenou hlavou hľadel na krík vŕby. Klobúk v jeho ruke pomaly ovisol.

"Prúty. Vraj prúty mu mám nazbierať. Akoby si to nevedel sám spraviť!"

Frajersky si zastokol ružičku za stuhu klobúka.

Akože to otec vravel? Konáre majú byť dlhšie, ohybné a dosť pevné. Na koncoch sa nemajú štiepiť, nie ako tento. Ale henten bude isto dobrý...

Tiene sa o kus predĺžili, keď sa mladík vystrel. Na zemi vedľa ležala riadna kopa prútov. Pohľadom ju chvíľu odhadoval a spokojne pokýval hlavou. Konečne bude otec musieť uznať, že jeho syn odviedol dobrú robotu. Spokojný sám so sebou sa zvalil do trávy vedľa prútia. Predsa len, taká robota by skolila nejedného statného muža... Klobúkom si prikryl tvár, nech ho slnko nepáli. Načúval spevu vtákov, kdesi preletela včela. Ako krásne rozvoniava orgován. A tie ovce len bľačia a bľačia. Robotným ticha nedajú. Vari ich len ruší pri pasení, kradne steblá spod zúbkov? I tak fajná nie je, tá tráva pichá horšie než tucet ježkov. A vlastne už ani nie...

"Vstaneš?!"

Čosi zamrmlal a prevrátil sa na druhý bok.

"Ty drichmúň akýsi, chrbtom sa mi obracať budeš!?"

Mládenec precitol, zťažka otvoril zaspaté oči. No razom bol na nohách, akoby doňho udrel blesk. Stál pred ním postarší muž, o pol hlavy nižší než on, tvár červená od hnevu. Ako ho našiel? "Či som ti nekázal, aby si hneď a zaraz doniesol zopár prútov? A ty si tu vychrupávaš až sa zem otriasa a vedľa teba kopa vrbíc, žeby ťa cez ňu ani plch neuvidel!" Mužovi preskočil hlas.

"Nie, otec, ja..."

"To celé si mi chcel do domu naznášať?! Či celú vŕbu dokmásať a potom sa rozhodnúť, ktoré prúty sú dobré?"

"Nie, otec..."

"Nie prútia, len hanbu do nášho domu nosíš, mne a našej rodine. Ani pole neobriadiš, len aby ťa človek do žiadnej roboty nevolal, ináč mu škodu narobíš miesto osohu! Robiť si mal, priúčať sa v cechu, sám sa starať o zvieratá a pôdu, sám sa chytať roboty, - ženiť si sa už mal! Stále tvojej matke vravím, čo si ty za omyl prírody, ale ona nie, tá sa ťa musí stále zastať. To je tvoja odplata, Horec?"

"Mamičku do toho nemiešajte!"

"Ešte i také pekné meno ti vybrala, po kvetine, akoby už vtedy tušila, aký budeš. Iba na okrasu - Horec neužitočný, ako kvet, - Vari mi tu nereveš?!"

Horec sa odvrátil.

"Ešte i krehký si ako kvetina, namojdušu." Sedliak sa plný opovrhnutia otočil a odišiel.

Horec sa zohol pre klobúk. Vŕba bola celá poškubaná až sa ani na ker nepodobala. Škoda, lebo ani z prútia nič nebude. Neodnesie ho domov. Keď je otec taký múdry, nech si ide preň sám.