Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 10. kapitola I. časť

Venujem Sariron.

Prešlo len jedenásť dní, čo medzi stádom nízkych bacuľatých koníkov zahliadol hnedé žriebätko, no Agar mal pocit, akoby ho poznal celý život.

Každý deň ho sledoval, ako poskakuje okolo sivej kobyly a kýve pritom drobným chvostíkom. Smial sa, keď žriebätko pre dlhé nohy nedočiahlo ňufáčikom na zem, keď hlávkou nabúralo a potom hravo dobiedzalo do dospelých koní či keď sa vzpínalo na zadných a tak mávalo prednými nôžkami, až sa prekoprclo na chrbát. Raz dokonca podišlo k nemu a malý chlapec zatajil dych. Vopchalo svoju hebkú hlávku cez drevené latky plota a teplo jeho dychu prvýkrát zahrialo Agarove ruky. Nikomu o tom nepovedal. Iba Kastarovi.

Bol to jeden deň po tom, čo sa ich otec a pán Vevrichar dohodli o predaji. Žriebätko už definitívne patrilo pánu Ivricharovi, teda Agarovi.

„Bude to skvelý koník. Len sa dívaj, aký je priateľský a odvážny, plný života," zvestoval Kastar. Lakťami sa opieral o drevený plot pastviny pána Vevrichara a zamyslene si hladil bradu. „Ak sa mi ho podarí vycvičiť, bude to najlepší koník v šírom okolí." Agar nepochyboval. „Vyskúšame ho?"

Plný nadšenia prikývol.

Jediným plynulým pohybom Kastar preskočil plot a vykročil k stádu. Povrazová ohlávka sa mu voľne pohojdávala v ruke.

* - * - *

Rukovali a Horec sa tešil.

To ráno bolo hmlisté a chladné, plné drobného dažďa - presne také, aké si Horec na tento deň želal. V malom priestranstve pred richtárovým domom sa v šere tlačili obyvatelia Včeľova s koňmi. Boli tu všetci: traja mäsiarovi synovia, včelárov najstarší syn, niekoľkí mládenci od roľníkov z Nižného Včeľova, povozníkov jediný syn počernej tváre a mnohí ďalší.

„Idú!"

Na kopčeku neďaleko Včeľova, do ktorého tak rád púšťal svojho Šípoňa, sa proti sivomodrej oblohe črtali niekoľkí jazdci na koňoch.

Objala ho matka. Keď sa k nej sklonil, cítil vôňu harmančeka, presne tú, ktorú ako malý chlapec mal tak rád. Jej plecia sa teraz triasli vzlykmi. „Horec, Horecko môj, kam mi to ideš?"

Do sveta, mama.Iba do sveta.

Dedinčania sa tískali jeden na druhého v snahe utvoriť koridor. Konečne sa roztvorili dvere richtárovho domu, na udusanú hlinu pred domom padlo teplé svetlo lampáša. Richtár vedno so synom vyšli z dvora, keď vojaci v mrholiacom daždi zosadli pred ich bránou.

Ten ryšavý vojak, ktorého si Horec tak nepríjemne zapamätal, pred sebou rozvinul pergamen a začal nahlas čítať mená a čakal, kým sa menovaní ohlásia. Napokon zroloval pergamen. „Sú všetci." Darmo tlmil hlas, jeho slová rezali ticho a doliehali až k Horecovi: „V mene svojho pána vám ďakujem za mladých mužov. Odvďačí sa vám podľa dohody." Richtár prikývol. „Pripravte sa na odchod, regrúti!"

Matka ho ešte stále nepustila. Jemne ju odtisol od seba: „Nebojte. Ja sa vrátim." Na okamih mu napadlo, nech od neho pozdraví otca, no zarazil sa. Keď nemal košikár toľko súdnosti v sebe, aby ho vyprevadil, ani Horec jej nebude hľadať.