Prijať Teodenírovu ponuku a zísť do mesta na Celyngarské trhybolo preňho utrpením. Znamenalo to, že definitívne prehral.
Obloha bola zatiahnutá tmavými mrakmi a vzduch voňal dažďom.Koľko ľudí sa len pred nimi premlelo, keď za bránou schádzalidolu po celyngarskej hradskej. Tá bola podľa Philipa nevkusná: celá čierna a studená na dotyk, zarazená do hradiebani hnisavá rana. Ako malý sa tešil, keď sa s ním otec vypravilpozrieť svojho brata do Celyngaru. Cesta kočom s kráľovoueskortou vtedy trvala deväť dní; jemu a jeho mužom však o jedenmenej.
Teodeníro svižne kráčal pred ním a nadšene vykladal o svojombudúcom meste, no Philip ho sotva počúval. Nemal chuť. Keby totižboli teraz v Jerade, bol by to on, kto by vychvaľoval svoje budúcestatky. Ale karta sa obrátila.
„Odkedy Celyngar usporadúva trhy?"
Teodeníro sa prekvapene obrátil: „Trhy? Odteraz." Bol odPhilipa starší o tri roky. Odetý v svetlom kabátci, pierko vklobúku mu pri chôdzi poskakovalo. Philip si ten svoj radšejzabudol v komnatách. „Počuj, Philip, otec má v knižniciodložené nejaké listiny, ktoré treba ohľadom toho trhu eštepodpísať, vieš, privilégiá a tak, - napadlo mi, či by sinemohol, vieš, nejako zariadiť... Keď tenjeradovský trh už nie je a keď ty si už tu..."
Philipova nálada už nižšie klesnúť nemohla.
„Myslím, že to nebude potrebné."
„Vážne? Čítaš mi z duše!" mladý gróf vykročil apokračoval vo výklade. Pierko veselo povievalo za ním. „Našetrhy sa ti budú páčiť, Phil. Nasťahovali sa k nám mnohí novíobchodníci, aj od vás z Jeradu, a spolu s nimi prišli ajkomedianti. Komedianti, Phil! Videl si niekedy poriadnehokomedianta? Nie takých, akých ste mali vy, ale takého, ktorý tiprejde po lane vo výške päťdesiatich statných mužov bezjediného zaváhania! Alebo muža, ktorý z úst vypľúva oheň apritom šermuje s dýkami? Ich ženy dokážu z očí vyčítaťbudúcnosť a ich deti ti svojim spevom roztancujú nohy. Len počkaj,keď ochutnáš náš tradičný bielovodský koláč z jabĺk aškorice. Umrieš!"
„Rád by som."
Neskôr, keď sedel na taburetoch uprostred ruchu celyngarskýchstánkov a jedol onen bielovodský koláč, musel uznať, žebratranec mal pravdu. No jeho prianie sa nenaplnilo. „Vašepohostinstvo už nebudeme viac zneužívať, Teo." Philipprekrikoval hudbu a hlasy ľudí, no neprekážalo mu to. Tržnéuličky voňali pečenými gaštanmi, preháňali sa nimi deti slícami ružovými od mrazu. Kdesi neďaleko vyhrával celyngarskýorchester a vysoko nad stánkami sa trepotali malé vlajočkyCelyngaru s červeným javorom vprostred bieleho poľa. Kedysi to boljeho hrad, ktorý sa týčil nad takýmito stánkami, jeradskí ľudiav uličkách, vlajky so zlatým parožím vlajúce vo vetre.
Teodeníro schuti zahryzol do pečeného jablka v cestíčku: „Odchádzaš? Veď si tu so svojimi mužmi jeden deň! Prišla jeseň,čoskoro bude zima. Otec by nebol rád."
„Je po sneme, už tu nemám čo hľadať."
YOU ARE READING
Kroniky Anethylgry
Historical Fictiono- Najvyššie hodnotenie - #2 v Historický román. o- Jednotlivé kapitoly sú doprevádzané hudbou a obrázkami. Pre ešte väčší zážitok z čítania.