Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 1. kapitola III. časť

Idealizované vyobrazenie neskoršieho Agara (hore).

V diaľke na ceste, ktorú z lúčky zacláňali bazové kry, sa dvíhal oblak prachu.

Na podlesnej cestičke sa zjavilo asi desať jazdcov na koňoch. Odetí boli v kabátcoch a s parádnymi klobúkmi zdobenými perím. Každému sa pod odevom vydúvala rukoväť meča ukrytého v pošve a na druhej strane krížom cez prednú rázsochu sedla ležala pridržiavaná lovecká kuša. Od toľkej parády sa chlapcovi zatajil dych. V popredí sa črtal vraný žrebec, čierny ako noc a za chrbtom jazdca sa vlnil jeradovský plášť pripomínajúci plamene. Princ! Chlapec sa rýchlo obzrel, hľadajúc v skupine rukolapný dôkaz svojej domienky - a skutočne, len pár krokov za skupinou sa objavila ďalšia, ktorú tvorila hŕstka kráľovskej gardy.

Keď medzi jazdiacimi preletela ďalšia vlna smiechu, jeden s úškrnom ukázal na lúku. Agar z celej duše prosil Matku prírodu, nech ho obídu, nechajú tak... Tá ho však nevyslyšala.

"Ale, koho to tu nevidím!" zvolal princ.

Boli to samí urodzení šľachtici a páni, ktorí v týchto letných dňoch zavítali zo svojich blízkych panstiev na priateľské stretnutie a poľovačku. Preto niektorí okrem klasických mečov niesli kuše. Agar sa nevdojak krivo usmial, veď diviaky a líšky ich pre toľkú parádu zbadajú z každého kopca!

Keď vraníka od chlapca delilo asi desať konských krokov, kráľovič zosadol a pokračoval po vlastných vedľa koňa. Bola to presne tá istá elegantná chôdza s vystretými pleciami, vznešená a zároveň prirodzená, akú si chlapec pamätal. Nebyť klobúka s orlím pierkom.

"Teba som nedávno videl. Včera. Vyhrával si na svojej mandolíne uprostred trhoviska, bola to príjemná hudba."

Šľachtici sa blížili tiež, ostali však v sedlách, obklopili chlapca ako strážne veže a z výšky naňho posmešne hľadeli. Šachtic po jeho pravici sa ozval: "Ale hádam, Vaša jasnosť, šlo mu to lepšie než oháňanie sa konárikmi." Jeho grošák dýchal chlapcovi na krk.

"Taký človek ako vy by nemal urážať svojich ľudí." Agar odstúpil od sivých nozdier, no chrbtom vrazil do ďalších. Spomedzi prešľapujúcich teplokrvníkov už nebolo úniku. "Čudujem sa Vašej jasnosti, že s nimi trávi svoj čas."

Vtom sa všetko zomlelo až príliš rýchlo. Nestíhol sa ani nadýchnuť, keď vojaci, ktorí sa doteraz držali v úzadí, sa predrali cez konské plecia do kruhu a nešetrne ho zložili na zem. Ktosi mu skrútil ruky za hlavu a on pod hrozbou kopije ostal ležať s tvárou zaborenou v hline. Po líci mu stiekla slza, opustila jeho líce a suchá zem ju pahltne vpila.

"Isteže nemal," začul hlas princa nad sebou, "ale poddaný voči tomu nič nezmôže."

Zrejme pokynul vojakom. Tí okamžite vstali, jeden mu dokonca trocha neochotne pomohol vstať a ticho sa mu ospravedlnil.

"Ale no ták, drahý markíz, nechajte toho poníka. Nehodil by sa vám."

Markíz vo fialovom kabátci sa zvrtol, pripomínajúc vyhrešené dieťa a odstúpil od Daminola. Uklonil sa: "Prepáčte, drahý princ, máte pravdu. Takého biedneho koňa je hoden iba taký otrh-"

"Ale tá mandolína by nebola na škodu..."

"Páni!"

"Iste, Vaša iskrivosť," šľachtici sa s poklonami vzdialili. "Ale, ak dovolíte, Vaša jasnosť, ak by ste neboli proti... Ak o tohto chlapca, zakopne i Vaša ctená noha, určite nebude len potulný bard pochybných kvalít, čo piesňami uráža urodzenejších ľudí, než je sám. Nože," markíz panovačne ukázal na mandolínu: "Hraj!"