Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - Prológ

Nikto ani len netušil, prečo by sa nejaký cudzinec na tak parádnom koni zaujímal o dedinu, na ktorú zabudol i jej vlastný kráľ. No predsa sa zdalo, že to myslí vážne.

Na západnej jazdeckej ceste sa dvíhalo mračno prachu.

Grošované zviera šibko prepletalo nohami až onedlho k prvým domom doliehal dupot kopýt, pleskot jazdcovho sivého plášťa, ktorý ho chránil pred zimou a cvengot meča po jeho boku.

Kôň spomalil do klusu a skláňajúc hlavu opatrne prešiel popri strmom riečisku. Na vlnách rieky sa ešte plavili zvyšky ľadu, tohtoročná zima bola tuhá. Už sa zdalo, že jazdec s koňom zmizne za záhybom cesty, že dedinu predsa len obíde, keď sa žrebec s fŕkaním odrazu zvrtol a šibko preskočil holé chrastie. Zjavila sa pred nimi stará, neudržiavaná skratka.

Akoby tento kraj veľmi dobre poznali...

Stočil koňa k drevenej bráne na kraji dedinky a vošiel do dvora Viničského hostinca. A vtedy akoby na kraj sadol tieň.

"Pomôžem vám, pane?" Z tmy sa nečakane vynoril mladý chlapec, no keď sa jeho pohľad stretol s cudzincovým, prekvapene cúvol: "Kto ste? Nikdy som vás nevidel..." Mohol byť starý len štrnásť liet.

Doliehal k nim pijanský krik a štrngot čiaš. "Chceš tým povedať, že mi neobriadiš koňa?" Jeho hlas zaznel varovne.

Chlapcov pohľad prešiel cez neho, akoby sa díval na jeho tieň: "Nie, pane. Ja len... Okrem kráľových vyberačov daní do tejto vsi nik nevkročí. Nevyzeráte ako vyberač daní, pane."

"Škoda," jazdec sa bez ďalšieho záujmu odvrátil od chlapca. Ostrohy na jeho vysokých čižmách zazvonili, keď zosadol a hodil po chlapcovi opraty. "Aby si ho poriadne obriadil!"

V cvengu podkov odvádzaného koňa si zarazil klobúk hlbšie do tváre, stlačil ošúchanú kľuku a vošiel.

Ihneď ho omráčil hluk a ťažký vzduch plný pivných výparov. V ľavom rohu pukotal oheň a napĺňal miestnosť teplom. Nepovšimnute sa usadil na lavicu vedľa dverí a znehybnel. Dúfal, že ten chalan nakŕmi jeho koňa poriadnym senom a nie senážou.

"Určite by ste neuhádli, čo sa mi včera poobede prihodilo," rečnil starý sedliak o dva stoly ďalej, obklopený zaujatými poslucháčmi. O jeho pitnom apetíte preriekla červeň v tvári a vzdialený pohľad.

"Nenapínaj nás," naliehali ostatní.

Starec sa rozhliadol vôkol seba a nechával poslucháčov v napätí. Na jeho tvári sa zjavili všetky možné úškľabky. Napokon udrel ďalšieho starca po chrbte a zvolal: "Ušli mi kone!"

Hostinec mu odpovedal bujarým smiechom.

"Aká mi to tragédia!" vybuchol o čosi mladší dôchodca, "Nášmu pánu Kalapovi z Kapustovej ulice sa to stáva dvakrát týždenne a neprekáža mu to," nasledovala ďalšia salva smiechu.

"Pamätáte sa, ako mladému pánovi Kalapovi, čo býva vedľa Javorovcov, ušla najrýchlejšia kobyla, favoritka na tohtoročné Jesenné preteky? Taká rýchla bola, že ju celý mesiac chytali!"

Chatrným hostincom otriasol ďalší hlukový nápor. Prvý starec sa zahanbene stiahol, pretože mu žart nevyšiel a ako prvý si všimol prichodiaceho.

Cudzinec si ho nevšímal. Neprítomne hľadel na prežraté drevo stola. Čo ak jeho plán nevýjde, čo ak ho ten kuryplach vodil za nos? Čo ak dva týždne meral cestu sem celkom zbytočne?