Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 8. kapitola III. časť

Od sedenia na kamennej dlažbe ho bolelo celé telo. A keď sa dívalna fialkasté pásy na zápästiach od remeňov, bolela ho i duša.Nazdával sa, že po toľkých nociach strávených na vyprahnutej zemiči v maštaliach, si na tvrdý spánok zvykol. Nebola to všakpravda.

Za mrežami jehocely niekto zastal.

„Kto je tam?" Vlastný hlas sa mu v ozvenevidel cudzí.

Po tom, čo nevnímajúceho kráľovho syna, oného chromého vojakaa ich chlapca doviedol pred brány Celyngaru, s nechyrujúcou vďakouho okamžite ubytovali sem. Strážnik žalára, ktorý si svojupovinnosť vykonával všade len v žalári nie, z roztopašnostipozapaľoval sviece v blízkosti Verenzovej cely. Bol to vskutkuskvelý nápad.

Teraz ich svetlo vykresľovalo tvár prichodiaceho:

„No nie! Vari si mi prišiel ponaprávať kosti, Havranec."

V zámku zaštrkotal kľúč a Havranec vkročil dnu. „Chcem stebou hovoriť." Zamkol mreže a obrátil sa.

„To bolo pekne hlúpe," uchechtol sa Verenz ležiac na zemi. „Čoak by som ťa teraz zabil tvojím vlastným mečom a vzal si kľúč?"Havranec bol posledným, koho tu čakal, a predsa to bola jeho širokátvár, do ktorej padali pramene čiernych vlasov, a ktorú terazosvetľovali celyngarské sviece. Jeho oči, inak otvorené a jasné,hľadeli tvrdšie než pravda.

Cela bola neveľká miestnosť, umiestnená hlboko medzi základnýmimúrmi hradu, ďaleko od urodzených. Teda i keď sa Havranec chrbtomopieral o mreže, stál priamo nad ním.

„To by si neurobil," v čiernych zreniciach nebolo ani stopy postrachu. Nie, Havranec sa ho úprimne nebál, to on vedel, - bola toiba nenávisť, ktorá šermiara poháňala. Okrem seba Verenzneuznával mnoho ľudí. No napriek tomu sa posadil a uvoľnil miestov tak tiesnivom priestore.

Šermiar jeho posunok ignoroval: „Chcem, aby si mi na moje otázkyneodpvoedal ináč než pravdivo. Rozumieš mi?"

„Vo svojom dome nezvyknem luhať."

„Vo svojej cele, hádam. Smrdí tu horšie než v budoári."

„I tak je to nateraz môj domov."

„Beštia!" Havranec si založil ruky na hrudi a vydýchol: „Kprvej otázke. Tvojim rodom je Ignire. Si plameňonosič."

Keď sa usmial, šermiar nevdojak ustrnul. Presne ako predpokladal.

„Koho tvoj plameň tresce?"

„To ti nemôžem povedať. I keď o tvojich schopnostiach dôvtipunepochybujem." Nech to z jeho úst znelo akokoľvek, bola topravda. „Dovoľ mi jednu otázku,-"

„Potom," zarazil ho Havranec. Zahľadel sa kamsi bokom:„Nekontroluješ Philipa, o tom by som vedel. Kontroluješ kráľa?"s poslednou vetou sa naňho obrátil.

Kdesi nad nimi sa ozvali kroky a Verenz ani neprikývol, aninepokrútil hlavou. Havranec si to vyložil kladne.

„Máš potomkov?"

„Dcéru."

Týmto mladému šermiarovi vyjadril viac než povedal a v jehovýraze spokojný vyčítal, že vikomt pochopil.

Jeho rod Ignire si od nepamäti podával tajomstvo z rodiča naprvorodené dieťa. Tajomstvo o moci, ktorá bola zrodená predtisíckami rokov, vtedy, keď si Matka príroda vyvolila prvéhovodcu Starých Anethylgrijčanov. Tak, ako jej absolútna múdrosťpredvídala potrebu kráľa, tak nedôverovala jeho bezúhonnosti.Kusom svojej moci toho dňa obdarila ešte jedného človeka mimokráľovho vedomia: bol ním Michoheň Ignire. No Prvý Ignirerovnako ako kráľ s mocou dostal povinnosť. Jeho poslaním boloplameňmi šľahajúcimi z vlastných rúk zničiť to, v čom kráľpochybil.