Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 4. kapitola II. časť

"Tak, páni, môžeme vyraziť!" Princ skrátil otiaže svojho vraníka a popchol ho do čela čakajúcej gardy.

Len pár okamihov stačilo na to, aby sa tucet a pol jazdcov zhromaždil v augustové skoré ráno na koniarskom nádvorí pod Severným krídlom Jeradu. Agar v Daminolovom sedle si nad tým darmo lámal hlavu. Niektorí muži kvôli tomuto náhlemu výletu vstávalo uprostred noci len preto, aby vyrazili hneď na svitaní. A vôbec, ako a prečo dokázali zariadiť tento lovecký výlet iba za štyri údery zvona, keď prípravy trvajú bežne niekoľko dní?

Zvedavo sa obzrel po svitaním ožiarených tvárach jazdcov a to, čo nezakrývali lovecké čiapky, nebolo veľkým prekvapením. Členovia princovej gardy, štyria Fagusovi učni, lukostrelci s tulcami na chrbtoch, ktorých Agar v živote nevidel a jeden sluha. On sám sa viezol na poníkovi medzi poslednými a v duchu si predstavoval, akú krásnu divinu tie teplokrvníky onedlho povezú na svojich chrbtoch.

"Vaša jasnosť, Vaša jasnosť!" Agar sa obzrel. Cez nádvorie k nim bežal lokaj s tvárou červenšou než plášť princovho otca: "Váš otec vás žiada.. Vaša jasnosť, stáť! To nesmiete!"

No už sa celý regiment s dupotom hrnul cez práve otváranú hlavnú bránu a dole trhoviskom. Kľučkujúc pomedzi rozospatých ľudí, ktorí na poslednú chvíľu uhýbali z cesty kopytám vraného Melyngara. "Ako sa opovažuje rozkazovať svojmu pánovi?" Zaklial Philipiero, zatiaľ čo jeho Melyngar strhol stánok so zaváraninami.

Slnko zašlo za drobný mrak, keď minuli posledný strom Hradskej aleje. Rozliali sa pred nimi polia a lúky, plné úrody, nového rána a voľnosti. Krajné stromy Aragonitovho lesa na ne vrhali modrasté tiene.

"Prečo tak zhurta?" Agar bol úprimne rád, že jeho Daminol sa držal pri čiernom kamarátovi, i keď to bolo na samom čele družiny. Našťastie to ani jednej cudzej tvári neprekážalo. Agar sa naopak bál každej.

Philip sa naklonil, aby chlapca lepšie videl: "Čože? Nevidí sa ti to?"

"Nie, ja len, -" radšej utíchol. Kráľovičova tvár bola až príliš rozžiarená. Radšej sa zahľadel na hory vôkol nich.

* * *

Polovica dňa Agarovi ubehla, akoby ju niekto naháňal.

Jazdci veselo debatovali. Vietor ískal vo vlasoch, líce hrial bozk slnka. Míňali polia, nad ktorými sa skláňali chrbty pracujúceho ľudu. Všetci im kývali a zdravili ich. Keď polia ustúpili lesu, zo slnečného svitu ostali len kruhy svetla, skackajúce po jazdeckom chodníku. Nad ich hlavami šantili veveričky.

"...A keď sa ti opäť ozve, nie že to zasa pripečieš. Dobre, Domi?" Agar zachytil útržok z obsiahleho rozhovoru dvoch vojakov pred ním. Toho naľavo si všimol už skôr, no až dosiaľ si darmo lámal hlavu, odkiaľ mu je jeho hlas známy. Bol jedným z Fagusových učňov, ten, ktorého majster nazval Chudobným šľachticom. Keď ho Agar pozdravil, uvedomil si, že je starší len o niekoľko zím. Učňovu tvár zalial úsmev, ako teplý karamel: "Videlo sa mi, že v tejto zmesi zvierat som zbadal aj podozrivú zdrobnelinu koňa. Keď som sa na to pýtal svojej kobyly, odvetila, že ma zhodí zo sedla, ak sa nebudem držať bokom. Zdravím ťa!" V modrých očiach mu šibalsky iskrilo. "Ako sa to voláš?"

"Agar." Chlapec k nemu ponad Daminol krk vystrel ruku. Bol nadšený novým kamarátom.

"Teší ma Agar. Ja som Gerenad. Tuto vedľa je môj brat Domirad." Pľacol susedného jazdca po pleci, ktorý sa obrátil.

Agar sa stihol zachytiť oťaží, aby od prekvapení nespadol z poníkovho chrbta. "Vy ste dvojčatá!" Dvaja mladíci v sedlách, obaja chudí, obaja s gaštanovými vlasmi, modrými očami a rovnakými nosmi. Ešte sa aj rovnako uškŕňali.

Domirad udivene pozrel na brata: "Vážne? Oni mi to zatajili..." Dokonca i hlasy mali rovnaké. Ich kone spomalili a on sa ocitol uprostred nevediac, na ktorú stranu sa dívať skôr.

"Niekedy sa také dvojča zíde, Agar, odporúčam. Najmä, ak tvoj brat má dievča a nerozozná brata od brata."

"Gerenad tŕňovravý, nie pred deťmi, prosímťa..."

Keď ktosi vpredu varovne vykríkol.

Agarovo plece zovrela Gerenadova ruka a stiahla ho dole z koňa, priamo pod Daminolove kopytá. Podľa tupých úderov usúdil, že tak urobili aj ostatní a syčaním plašili svoje kone. Len poník stál na mieste a kýval hlavou. Predchádzajúcu veselú vravu vystriedalo mrazivé ticho. Dokonca aj vtáky štebotajúce vysoko nad nimi akosi utíchli.

"Nehýbte sa!" Zašepkal vpredu veliteľ.

Agarovi trvalo, kým zachytil jemné chvenie zeme a tiché dunenie. Kone. Les sa napravo otváral do kopcovitej lúky. Po jej severnom konci sa pohybovali čierne bodky. "Čo to,-" Od jedného z bratov schytal štuchanec do boku a stíchol.

Trvalo asi pol minúty, kým rozoznal jednotlivé kone. Dvadsať jazdcov.

Posledný mrak prachu sa rozplynul a jazdci sa stratili.