Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 7. kapitola III. časť

Videlo sa mu, akoby ani oči nezažmúril, keď ním ktosi jemne zatriasol. Slnko sa ako rozpitý žiarivý kruh vynímalo vysoko na zahmlenej oblohe a opar už ustúpil.

"Vstávaj, Agar. Ideme."

Čosi princovi odpovedal. Zívajúc poskladal mokrý plášť, takmer si ani neuvedomoval svoje pohyby. Iba sa pamätal, že mu bolo chladno a poťahoval nosom. Ktosi mu v tej spleti osôb podal malú misku s bylinkovým čajom. Jej teplé okraje mu hriali dlane a para stúpala do tváre. Stihli aj drevo nazbierať, zázrakom rozložiť oheň vo vlhkom vzduchu, natrhať byliny a uvariť čaj z Lutnajových skorých šípok, ktoré nedávno nazberal, a on sa ani vyspať nestihol.

Čo najrýchlejšie vypil horúci čaj a rýchlo pohľadal svojho poníka. Vojaci naoko nenútene postávali pri vystrojených koňoch a zhovárali sa o bežných veciach. Veci boli zbalené v sedlových kapsách, veliteľ hasil oheň a dvojčatá so Žicoňom starostlivo uhládzali stopy ako sa dalo. Keď Agar vkladal nohu do strmeňa, všetci dávno vysadli a prv, než on skrátil Daminolove otiaže, už boli zoradení a pripravení na odchod. Uvedomil si, že čakali iba za ním.

Pohnali kone do svižného klusu. Kone vybehli vpred, živo pohadzujúc hlavami. O chvíľu ich z každých strán obklopovala široká lúka so žltnúcimi stromami navôkol. Keď sa Agar naklonil na bok, úplne vpredu na koni medzi Havrancom a Philipom opäť zbadal ryšavú hlavu Verenza. Mliečnik ho posadil za seba na koňa. Päste mal zviazané za chrbtom a len sa pevne držal stehnami konského brucha. Aspoňže nekráča peši.

Lúka sa mierne stáčala na západ, presne ako Agar ráno predpokladal, za západným ohybom stromov sa rozprestierala doširoka. Deň pokročil do svojej druhej polovice, keď vnikli do riedkeho lesa. Napojili sa na úzku cestičku. Viedla ich krížom cez les a na chlapcovo milé prekvapenie aj povedľa úzkeho potôčika. Keď sa v sedle naklonil a zahľadel sa do jeho vôd, plný melanchólie si spomenul na Farebný potok pod Jeredom.

Jazdci vpredu začali spomaľovať, až odrazu celá družina zastala. Agar s dvojčatami zvedavo naťahovali krky.

Na cestičke sa zjavili traja jazdci v hnedo-zelenom odeve. Ich nezvyčajné čapice a drevené bíčiky s háčikmi na otváranie bránok zo sedla nenechali nikoho na pochybách, že im v ústrety mieria traja lesníci, hraničiari.

Došli k hraniciam Brodského panstva.

Veliteľ sa naklonil k Athlysole: "Princ môj, to nevyzerá dobre."

Ten najzavalitejší z trojice zastavil svojho hnedáka na päť konských dĺžok pred nimi. Jeho oči ich spod hustej ofiny neurčito hodnotili až na nich s otvorenou dlaňou zamával. Odpovedali mu rovnako. "Kto ste a kam smerujete?"

Philip popchol svojho koňa, vykročil hraničiarom naproti. "Som grófov synovec."

Lesník si ho nedôverčivo obzrel: "Z ktorej vetvy? Ružínskej?"

"Z Jeradskej."

Muž naňho vytreštil oči a pevne zovrel svoj bíčik, ani čo by sa ním odrazu chcel zahnať. Premáhajúc sa uklonil a ďalší dvaja za jeho chrbtom urobili takisto. "Je Celyngar informovaný o Jeradskom nešťastí?"

Muž sa dvihol z úklonu, ktorý vyznel dvojzmyselne.

"Nie."

Kráľovič sa obrátil a v družine vyhľadal veliteľov pohľad, akoby sa ho pýtal: a čo teraz?  Agar si povšimol, že aj lesníci za chrbtom ich vodcu sa nakláňali v sedlách k sebe, akoby sa na čomsi dohadovali.