Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 4. kapitola I. časť

"Čo sa teda stalo?"

Philip sa rukou oprel o kmeň stromu, aby uľavil zotavujúcemu sa telu a vyhol skúmavému pohľadu Agarových očí. "Netuším." Odvetil a po druhýkrát sám sebe vynadal. Bolo od neho naivné myslieť si, že sa ukryje za sud s dažďovou vodou  vedľa Fagusovej šermiarne.

No, korunný princ, malý umelec je šikovnejší než ty.

Spoznal ho až v poslednej chvíli, než sa Agar rozbehol k nemu a objal ho. Zarazený kráľovič chcel chlapca jemne odtisnúť, pretože okrem matky a pestúnky sa ho sotvakto dotýkal. Keď odrazu na jeho pravom pleci čosi zacítil. Chlapcova košieľka ukrývala hrubý pás tkaninového obväzu. Odtiahol ruku.

Aký len bol sebec, po celý čas sa utápal v sebaľútosti. Ten chlapec prežil väčší strach než on. Zranenia v ráne života bolia dvakrát tak, veď on to vedel až pridobre. Od dosiaľ nevysvetleného napadnutia ubehol skoro mesiac. Kľakol si pred chlapca a čosi ho prinútilo zotrieť slzičku z líca. "Ako sa máš?" opatrne ho chytil za ľavé rameno, aby vykročili hlbšie do záhrad Jeradu.

Teraz kráčali popri brečtanom obrastených hradbách a nezdalo sa, že by Agarovv záujem bol povrchný.

"Tak dobre teda." Sivé oči sa rozšírili úžasom, keď chlapec zaklonil hlavu, aby naňho videl. "Určite vieš, že naša krajina bola za čias našich predkov plná hojnosti a mieru. Posledné boje sa uvádzajú v hrubých zväzkoch Kroniky Anethylgry, Zlatej krajiny, za života Dubovca V. Udatného, Dubofiera Athlysole. Kraľoval v rokoch deväťdesiattri až šesťdesiaťdeväť Strieborného veku."

Agar zamrkal.

"Poznáme roky pred a po Prelomovom roku, Medenom. Všetky roky pred týmto označujeme všeobecne ako Strieborný vek, roky neskôr ako Zlatý. Teraz teda žijeme v Zlatom veku a máme rok stopäťdesiatštyri."

"Už rozumiem."

"Hm, v poriadku. Tento kráľ umrel vo vojne o územie Krasohvozdu, ktoré sa vtedy už ako posledné považovalo za územie mimo kráľovstva. Dubovec V. Jeradovský toto územie získal, avšak pri návrate do Jeradu ho istý šľachtic zasiahol šípom. Na vládu nastupuje jeho syn Jelenin I., Jeleníno Athlysole. Toho už považujeme za prvého kráľa dnešného územia Jeradovského kráľovstva, teda Zlatej krajiny."

"Ale ako to súvisí s nami?"

"Dostaneme sa k tomu. Postavenie šľachticov ako vladárov menších území zaniklo, ich územný majetok prepadol v prospech koruny, zachovali si iba zámky a prázdny titul. Kráľovské vojsko sa časom zmenšilo na zanedbateľné počty. Bežní sedliaci ich dodnes môžu vidieť hliadkovať v uliciach, čo často tiež nie je potrebné, keďže mier a hojnosť tvaruje ľudí k tomu, aby nebrali životy iným, nerobili nič nesprávne... Nevravím, že občas sa nevyskytli malé vzbury a nezhody, keď si niekto vplyvný alebo kto sa nazdával, že ním je, robil zálusk na ovládnutie územia, opierajúc sa o staré majetnícke listiny, ktorých platnosť sa zrušila pred mnohými rokmi. Avšak snahy boli veľmi chabé, králi žijúci v tej dobe sa o to dostatočne postarali." Princ si objal kolená.

"Ľudí mier vychovával k rešpektu a v akúsi vieru v istotu, v kráľa. Bol samozrejmosťou, zákonom, neotrasiteľnou časťou ich života. Bol tu pre nich. Preto takmer nikomu nenapadlo niečo na tom meniť.

Naše kráľovstvo má pevné hranice - z troch svetových strán - Agar, nemrkaj toľko, prosím ťa, vravel som ti už o tom. Z troch svetových strán našu krajinu obmýva Nekonečná voda, na ktorú ešte nevkročila ľudská noha a ktorej koniec žiaden človek neuzrel. Tú štvrtú stranu ohraničujú vysoké Skalné hory, ktoré ešte nikto nezdolal. Sú pristrmé a nedajú sa obísť.