Nestretali vojakov. Iba povozy plné slamy či v horšom prípade hnoja, panské kočiare s driemajúcimi kočišmi či ojedinelých sedliakov. No cítili, ako všetko navôkol nich pomaly strácalo istý nádych. Kočiare smutne vŕzgalo a lampáše rozvešané na konároch stromov žiarili akosi mdlejšie. Akoby celý svet navôkol nich žil novo a nekonečne smutne. Vedeli všetci tí cestári, keď liezli z jedného stroma na druhý kontrolujúc lampáše, že Jeradovského kráľovstva už niet? A ak áno, tušili, že práve svietia na cestu najúbohejšiej osobe v ich domovine, kráľovi bez kráľovstva?
Bol už večer, keď šli po Vranej ceste medzi Korytnianmi a Poľnicou, vzorne za sebou. Na rozhovory nebolo miesta, keďže navôkol sliedilo priveľa uší. Veliteľ rozhodol, aby sa napojili na jednu z hlavných jazdeckých ciest na severozápad, pretože si nebol istý, či cestou ku Zlatnianskemu vrchu nezablúdia.
Agar sa až čudoval, koľko ľudí v túto neskorú hodinu stretávajú. Okrem cestárov s kresadlami stretávali mnohých oneskorených obchodníkov či remeselníkov vracajúcich sa zo služby. Vždy, keď niekoho míňali, stretávali sa so zvedavými a prekvapenými pohľadmi. Agar sa nečudoval, veď toľko jazdcov v rovnakých plášťoch na ušľachtilých teplokrvných koňoch bolo zriedka možné vidieť.
V poníkovom sedle sa naklonil trocha doľava, aby dovidel na postavu zo tri kone pred ním. Verenz kráčal vedľa veliteľovej kobyly s rukami vedno zviazanými tuhym povrazom, ktorého koniec bol zachytený o sedlo. Chlapec chvíľu zamyslene hľadel na jeho zhrbenú siluetu, ktorá sa striedavo zjavovala a mizla, keď prechádzali popod lampáše.
Tak tento muž je zodpovedný za Havrancovu nohu. Možno je zodpovedný aj za Hríbov a Bazínov život. A možno je zodpovedný aj za život všetkých obyvateľov a samotnú budúcnosť Zlatej krajiny. Toľká zodpvoednosť spočívajúca na jednom páre pliec, až tomu nechcel veriť.
No veliteľ a Havranec boli inej mienky. Keď sa jeradčania dozvedeli, že pred nimi stojí človek zodpovedajúci za ich nenahraditeľné straty, div že ho ako splašené kone medzi sebou nerozdupali.
Na obed druhého dňa si dovolili oddych. Ktorýsi z lukostrelcov našiel v mešci veľký hrniec, v ktorom uvarili polievku z hríbov, ktoré pozbierali nadránom.
Ako sa len bavili na tom, že z tejto hostiny nedali šľachticovi ani ochutnať. Ten vzdorovito zízal do hniezd kuvíkov. Agar jasne videl, ako mu zápästia jemne fialovejú, puchnú a veliteľ to musel vidieť tiež. No v nikom z tých udatných mužov bojujúcich za správnu vec sa nenašiel kúsok ľudskosti, s ktorou by prikročili k zajatcovi.
Keby na drevenej tabuli kolom zarazenej do zeme nesvietil malý lampášik, v šere večera by si ju ani nevšimli. Vrania cesta končila. Ďalej pokračovala ako dedinec, nazývali sa tak cestičky smerujúce do dedín a usadlostí, a na obchodník, ktorý zas ľudí viedol naokolo a vybiehal do ďalších oblastí. Družina však neodbočila ani na jednu z ciest, prešli krížom cez kroviny a pustili sa priamo cez nočný kraj. Preč od vysvietených ciest. Náhla tma im pomrazila chrbty. Pôsobila až príliš desivo.
Keď vyšli z kruhu svetla, opäť sa zoskupili do zvyčajného útvaru s Athlysole, veliteľom a ďalšími popredu. Agar sa k nim nenápadne pridal.
Kone sa mimovoľne tisli k sebe a len ťažko sa dali rozlíšiť ich chrbty. Mesiac bol v nove a hviezdy zakrývali mračná.
"Drahý princ, v Celyngare už isto vedia o našom príchode," veliteľ sa nepatrne uklonil.
YOU ARE READING
Kroniky Anethylgry
Historical Fictiono- Najvyššie hodnotenie - #2 v Historický román. o- Jednotlivé kapitoly sú doprevádzané hudbou a obrázkami. Pre ešte väčší zážitok z čítania.
