Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 8. kapitola I. časť

Vôňa levandule. Teplo a praskot horiacich polien. Čosi mäkké sa dotklo jeho tváre.

Otvoril oči.

Pozlátený drevený strop osvetľovala blikotavá žiara krbu.

„Preberáte sa už pol zvona, Vaša jasnosť."

„Lutnaj," princova mokrá tvár sa zvlnila úsmevom. „Zasa sa o mňa staráš."

„To nestojí za reč, pane. Vaša sesternica je v ránhojičskom remesle tiež veľmi šikovná."

Philip sa prudko posadil, až navlhnuté uteráky spadli na dlážku.Obzrel sa po rozľahlej miestnosti, až kým v oranžovom svetle ohňa nezbadal ženu s dlhými gaštanovými vlasmi. Stála pri záhlaví jeho postele, jej útlu postavu halili fialové brokátové šaty.Jemne sa usmiala. „Tedea! Sme teda v Celyngare."

„Presne tak, bratranec."

„Kde sú ostatní, sú v poriadku? Ako sme sa sem dostali? A kde jechlapec?"

Tedea ho jemne zatlačila do vankúšov. Voňala šalviou. „Upokoj sa, Philipiero. Ani sa neopýtaš, ako sa mám? Na tieto otázky bude ešte mnoho času."

Athlysole vydýchol: „Je aspoň všetko v poriadku?"

Grófka miesto odpovede pokynula lokajovi postávajúcemu pri dverách:„Priveďte mladého pána vikomta, Peveľ." Dvere sa otvorili a služobník s úklonom zmizol na chodbe.

Lutnaj mu zatiaľ utieral spotenú tvár: „Váš prášok proti krvácaniu sa míňa, Vaša jasnosť. No nebojte sa. Váš strýko prisľúbil, že sa na to dvorný felčiar pozrie."

Dvere sa opäť otvorili a spolu s chladom do miestnosti vstúpilo niekoľko postáv. Tedea vstala od priečelia jeho postele, ešte zazrel, ako stisla pery: „Dala som zavolať vikomta, braček, a ty si gróf. Určite ešte chvíľku počkáš. Vy takisto, drahý otče."

„Prečo? Veď si žena."

„Teodeníro!"

Dvaja odišli, tretí zostal. Dvere sa zapleskli.

Pri jeho lôžku zastal ktosi nový.

„Havranec, ty chodíš!"

Vystrel k nemu ruku. Havranec ju jednou rukou zovrel, druhou sa opieral o drevenú barlu: „To je len malý zázrak, Phil. Ako sa máš?"

„Skvele," odpovedal Philip neurčito.

Vikomt sa uškrnul: „Pod patronátom nášho ránhojiča sa nedá cítiť inak." Lutnaj si odfrkol. „Myslím to vážne."

„Ako sme sa sem dostali? Kde je chlapec?"

„Agar?" Havranec odhrnul perinu a opatrne sa posadil k ranenému na lôžko. „Ten malý fagan sa nemal lepšie. Teraz sa tuším potuluje po hrade a skúma zákutia, o ktorých ani ani otec drahej panej grófky netušia. Nie, o toho si nemusíš robiť starosti."S úľavou vystrel ľavú nohu pred seba.

„Ale veď ten poník ho zhodil, keď sa za nami zjavili tí vojaci.Spadol pod kopytá tých diablov!"

„On už vie, ako z kaše von," na chvíľu sa odmlčal. „Viem,čo ti lozí po rozume, Phil, a opäť ti radím, aby si prehodnotil svoje plány. Veľmi by si ho zarmútil."

Princ sa odmietavo odvrátil. „Radšej mi povedz, ako sme sem došli."

„Zaiste," Havranec si prešiel rukou po čiernych vlasoch. „Keď nás tie beštie dohonili, zasiahla ťa hneď prvá rana. Zviezol si sa na krk svojho žrebca a my sme museli spomaliť, aby ťa zviera nevytriaslo zo svojho chrbta. No krátko po polnoci sme došli sem."