Oj, Matka príroda, Otec život!
Stromoradie štíhlych topolí sa mihalo ako kvapky dažďa. Ich nejasné tiene tancovali po severnej jazdeckej cestičke, ktorá sa kľukatila pomedzi polia až za vŕškom do Včeľova.
Žeby naňho ich Syn osud predsa len nezabudol? Žeby raz aj on mohol okúsiť šťastia v živote?
Šípoňov biely chrbát pod ním sa dvíhal a klesal, čo valach cválal hore cestičkou na voľnej oťaži, so speneným pyskom a roztvorenými nozdrami.
No čo ak sa obchodník mýlil? Čo ak nemal v hlave všetko v poriadku a vyriekol prvú myšlienku, ktorá sa mu zahniezdila v mysli? Keby to aj skutočne bola pravda, čo by sa tým zmenilo? Možno kráľ po páde Jeradu ani nežije. Možno už spí kdesi pod zemou a nemo čaká, kedy mu jeho syn položí na hrob kvetiny so slovami: Dozvedel som sa to, otec. A možno to vôbec nie je pravda...
Ech, bodaj by toho pochybného obchodníka v živote nestretol. Ušetril by si trápenia.
Pritiahol Šípoňovi oťaže a zastali na vrchole kopca. Nech sa jeho predstavivosť uberala akýmikoľvek smermi, jednoducho si svoju matku, ženu bez rodu, nedokázal predstaviť natoľko peknú a žiadúcu, aby pomotala hlavu nasledovníkovi trónu, nech by sa udalosti vyvinuli akokoľvek. Jej príliš hranatá tvár s úzkymi perami sa ani pred mnohými zimami nemohla rovnať s krásou urodzených žien. Vedel to.
Nepokosená tráva so šepotom tancovala vo vetre a Horec sa díval na uličky dedinky rozprestierajúcej sa pred ním na dosah ruky. Jeho pozornosť upútal ruch na opačnej strane, v inak pokojnej uličke miestneho včelára. Pred domami starého Mršteca a Žuvina Horec rozoznal niekoľko cudzích ľudí na koňoch. Srdce sa mu v tiesnivej predtuche rozbúšilo. Košikárova ulica bola hneď vedľa.
Prehodil pravú nohu cez valachov kohútik a zosadol.
Dediny sa zmocnil ruch a napätie. Keď mládenec kráčal pomedzi prvé domy, kotkodákanie sliepok z dvorov, bučenie kráv a štekanie psov mu prišlo náhle cudzie. Ženy behali z domu do domu, čosi kričali jedna druhej, no Horec akosi nerozumel ich slovám.
Odrazu mu niekto zovrel predlaktie.
"Kamže, mládenec?"
Horec sa zvrtol a nevdojak cúvol pred škeriacim sa vojakom. Vojak vo Včeľove! Jeho o hlavu vyšší vzrast, vlasy ako lístie v jeseni a vpadnuté čelo zďaleka neboli črty tunajších. Bol odetý v skutočnej drôtenej košeli a v plášti, s dvoma dlhými mečmi vysiacimi z hrubého opaska. Na hrudi mu spočíval malý rodový erb vysiaci na drahej retiazke okolo krku. Len miesto prilby vlasy prikrýval klobúk.
"Pýtam sa ťa, kam ideš."
Márne si chcel vyslobodiť ruku zo zovretia kožených rukavíc. Prehltol. "Domov."
"Ancijáša, aký si len vyhúkaný," zrúkol naňho vojak. S výsmešným úškrnom pustil jeho predlaktie, no Horecovi sa zdalo, akoby stisk pevných rúk stále cítil. "Aké je číslo vášho domu?"
"Neviem. Neviem rátať."
"Nevieš rátať." Vojak si zamyslene prešiel prstami po strnisku. "Zrejme nevieš ešte mnoho vecí. Tušíš aspoň, ako sa voláš?"
DU LIEST GERADE
Kroniky Anethylgry
Historische Romaneo- Najvyššie hodnotenie - #2 v Historický román. o- Jednotlivé kapitoly sú doprevádzané hudbou a obrázkami. Pre ešte väčší zážitok z čítania.
