Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 3. kapitola I. časť

Jar roku stopäťdesiatštyri Zlatého veku sa eštelen chýlila k druhej tretine, no už teraz bolo prihorúca. Po rozpálených hradných nádvoriach sa len kde-tu motalo služobníctvo, pretože každý, kto mohol, sa utiahol za chladné steny hradu. Teda, každý až na urodzeného kráľovho syna a toho chlapca, o ktorom bolo služobníctvo drahého pána kráľa presvedčené, že spadol z neba. Zatiaľ čo jedným sa videl ako roztomilý úbohý chlapec, druhí boli presvedčení o jeho zlom vplyve na zdravý rozum kráľovho syna a bálo sa o budúcnosť svojich detí.

Teraz sa obaja veselo zhovárali kráčajúc po jednom z chodníkov kráľovských záhrad. Princ v purpurovom flanelovom kabáte a vysokých čižmách a chlapec vedľa neho v novej ľanovej košieľke. Naťahoval krk pod každým stromom, aby dovidel do jeho koruny a pritom veselo trkotal. Páčili sa mu staré lipy, ktoré tu rástli a ich vôňa naplňujúca povetrie. Keď došli na rázcestie, princ navrhol, aby šli doprava a jemu sa rozbúšilo srdce.

Bola to jedna z častí parku, kam chlapec doteraz nevkročil a od ktorej bočil dokonca i Lipoň. Dokonca i jemu sa videli ich tône pritmavé.

Chvíľu kráčali v trpezlivom tichu, až kým sa stromy nerozostúpili. Zjavilo sa pred nimi nádvorie obkolesované zástavbou, akoby ich na tomto hrade nebolo dosť. No Agar ihneď vycítil, že bolo iné, - odkiaľsi sa ozýval dupot a krik. Prekvapene sa obzrel. Nádvorie uprostred parku? Zrejme nikdy neobjaví všetky tajomstvá, ktoré hrad ukrýva.

Princ si pobavene všimol jeho rozpaky: "Choď do druhej budovy naľavo," povedal, otočil sa a už ho nebolo. Ani sa ho nestihol opýtať, prečo.

Nádvorie bolo prázdne, avšak také veľké, akoby malo slúžiť mnohým ľuďom. Uzatvárali ho kamenné budovy so zavretými obločnicami, až na jednu. druhú naľavo. Jej okná mdlo žiarili do podvečerného šera.

Agar ustráchane vykročil. Dúfal, že nikoho nestretne, že sa tadiaľ prešmykne nenápadne ako myška. Vedľa ťažkých dverí stál sud na vodu. Keby sa zaň ukryl a povedal, že bol dnu... Bolo to také ľahké. Cez okná k nemu doliehali veselé rozhovory a tlmený smiech a on netušil, prečo by mal spoločnosti vnútri kaziť zábavu.

Keď slabúčko zaklopal, vrava utíchla. Agar si zahryzol do pier.

Dvere sa rozleteli dovnútra. Zjavil sa v nich vysoký muž s obnaženým mečom v pravej ruke, jeho široké plecia zahatali celý vchod. Hodnú chvíľu nečinne hľadeli na seba, až sa mužova tvár odrazu pretiahla do čudnej grimasy a nečakane sa rozosmial. Agar naňho prekvapene pozrel.

"Kto ťa posiela?"

"Kráľov syn. Myslím..."

"V poriadku," prerušil ho muž, no ďalej sa opieral o rám dverí a hľadel naňho.

Agar si nepokojne odkašľal, "Viete, poslali ma sem."

"Samozrejme, ale kto ťa pozval ďalej?"

"Nikto, ja..."

"Tak ako môžeš vojsť, pre vranu na javore?!"

Agar prešľapol na mieste. "Tak v poriadku, ja sa vrátim..."

"Aj keď ťa poslal kráľovič? Chlapče, takto sa to nerobí," mužova tvár sa nečakane uvoľnila. "Ak chceš byť šermiarom, z tvojich úst nikdy nesmú vykĺznuť slová porážky." Rukoväťou poklopal po Agarovom pleci a odstúpil. "Teda, vážení, toto je ten nádejný šermiar o ktorom pred chvíľou čvirikali vrabce na streche," vyhlásil, keď obaja vošli dnu. Pevne zovrel chlapcovo plece, ani čo by ten mohol každú chvíľu uletieť.