Spod kopýt koní sa uvoľňovali kamienky a vratká hlina. Kone nespokojne fŕkali, prudko dvíhali hlavy a vytrhávali jazdcom otiaže z rúk. Bol to piaty deň ich putovania a práve sa snažili zdolať neobývanú Záfučinu, no jej prudký vietor ich akoby vyháňal preč.
Ich cesta pokračovala prudkým zrázom. Muži pravými rukami objali konské krky a opatrne začali zostupovať. Chodidlá vedľa ťažkých kopýt, hlina v suchých očiach, v nose pach konskej srsti. Kavaléria sa pomaly pohýňala.
Len na vrchole zrázu postával hnedý poník a s vytreštenými očami hľadel na zmenšujúce sa chvosty kamarátov. Krk stuhnutý, hriva zježená, predne nohy zarazené do zeme ani koly. Chlapcove tíšiace slová odnášal vietor. Kavaléria už pomaličky mizla kdesi dolu. Vojaci sa zaoberali zostupom a svojimi vystrašenými koňmi, nik sa neobzeral za seba. Len vietor zavýjal a kvílil, akoby sa na tom všetkom neskutočne zabával.
Až predsa...
"Domirad!" zvolal Agar, aj keď ho kamarát nemohol začuť. Ale kývanie určite uvidí.
Áno, zbadal to. Čosi zakričal svojmu bratovi, ktorý sa lopotil so svojou kobylkou vedľa. Pár mužov za ním mu uhlo z cesty a Agar ho s výčitkami svedomia pozoroval. Výstup nahor bol rovnako ťažký ako zostup, a splašený valach to svojmu jazdcovi neuľahčil.
"Nechce?" dychčal Domirad, keď sa už konečne skláňal nad ním a prehodil si hnedákove remene cez plece. Agar mu slová odčítal z pier. Nestačil prikývnuť, už mu dvojča bralo otiaže z rúk. Potkýnajúc sa podišiel k poníkovi, odopol remene zo zubadla a pustil splašené zviera. Daminol sa rozcválal pozdlž zrázu a zúfalo hľadel dolu na pohýňajúce sa stádo.
Domirad sa vrátil k vystrašenému chlapcovi: "Chyť sa Havrana," povedal. Agar zdesene kývol hlavou k poníkovi aby sa opýtal, čo s ním, no Domirad zrejme nepovažoval za vhodné odpovedať. Len naňho hľadel a čakal, kým sa Agar vykoná jeho príkaz. Chlapec sa desil teplokrvníkových silných nôh s kĺbmi väčšími než jeho päste a keď všetci traja začali pomaly zostupovať, čakal, kedy sa pod ne zrúti.
Vietor nepoľavoval. Dul nárazovo a okrem slov kradol výdychy, myšlienky, i kráčajúce nohy. Agarovi sa videlo, akoby ten zostup nemal konca a zakaždým, keď sa obzrel, videl siluetu poníka črtajúcu sa proti oblohe, ako hrabe kopytami, poklusáva zo strany na stranu a zúfalo hľadí nadol. Najradšej by sa preň vrátil.
Odrazu sa žrebec pošmykol. Dvíhol hlavu, otiaže vyleteli chlapcovi z rúk. Nad sebou videl jeho tmavú siluetu a obrovské kopytá svištiace vzduchom.
Vodopád rútiacej sa hliny ho stiahol so sebou.
"Agar!"
Dĺho padal a naberal na rýchlosti. Niet sa čoho zachytiť, všetko sa rútilo s ním. Akýsi kameň mu popálil rameno a v ušiach mu pílilo divé erdžanie.
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Kroniky Anethylgry
Исторические романыo- Najvyššie hodnotenie - #2 v Historický román. o- Jednotlivé kapitoly sú doprevádzané hudbou a obrázkami. Pre ešte väčší zážitok z čítania.
