Kroniky Anethylgry

Kroniky Anethylgry - 6. kapitola III. časť

Philip padol na kolená.

Protivník sa skláňal nad ním. Jeho kučeravé vlasy mu padali do tváre a vo zvraštených očiach sa vedľa mesačného svitu odrážal víťazoslávny lesk, ktorý berie životy. Athlysole z posledných síl odtláčal nepriateľov meč od svojej hrude.

Bol slabší.

Po čele mu stekali kropaje potu. Muž sa o meč zapieral celou váhou a jemu sa pod tou ťarchou chveli už beztak doráňané ruky. Priam cítil, ako ho telo zrádza.

Keby ten človek tušil, s kým sa zahráva, koho sa snaží zabiť!...

Už to viac nevydrží.

Pustiac meč sa prevrátil do prachu a z posledných síl vykopol po nepriateľových nohách. Zasiahol ho.

Načiahol sa po odhodenom meči. Kľakol si na nepriateľa a hrot zbrane namieril na jeho hrdlo. Čepeľ, za ktorú meč držal, sa mu pomaly zarezávala do prstov.

"No tak! Prebodni ma," zachrípel muž s očami teraz vytreštenými. Philip cítil, ako sa hruď pod jeho kolenami natriasa v suchom kašli. "Na čo čakáš? Bodaj! Moje miesto... nahradia ďalší! Áno, už sú na ceste!" šialene sa rozosmial.

Kráľovičovi prešiel po chrbte mráz. Ľavou voľnou rukou dvíhol muža za golier košele: "Kto? Kto je na ceste?" Muž sa nepríčetne smial. "Hovor!"

Horizont sa rozblysol. Zahrmelo. Obaja sa strhli, princ zaskočený, zatiaľ čo muž preto, aby sa spod neho vymanil. Tak rýchlo ako blesk na oblohe zhodil kráľoviča zo seba.

Athlysole v poslednej chvíli odrazil mužov nový útok.

"Hovor, kto sa sem blíži?"

Protivník s nemiznúcou vitalitou útočil. "Ten... Koho sme zavolali!"

Meče sa ako hady krížili a odťahovali v útoku a obrane. Siluety posledných šermiarov uprostred dvora hostinca sa v svite mesiaca kĺzali ako v diabolskom valčíku vzbudzujúc hrozivú túžbu po živote.

Až kým sa princ nenapriamil v onom smrteľnom zábere. Muž rozmachol rukami a zvalil sa na zem.

Ćupol si k nemu, rátajúc nepriateľove posledné údery srdca akoby patrili jemu. Dlaňami na okamih zastavil krvácanie. "Kto sa blíži?" Muž zachrčal a pokrútil hlavou. Kráľovič sa zaprel do dlane, až sa rebrá pod nimi ohli dovnútra.

"Och!... Zavolali sme ho! Už je ne-neďaleko... Dostane vás. Pomstí sa!"

"Meno!"

"Roznesú vás kopytá jeho koní a jeho moc... zaplaví svet!"

"V mene mojej moci ti prikazujem, aby si mi odpovedal!" Mužova hruď sa ešte väčšmi preliačila pod tlakom kráľovičových dlaní. Krv sa čoraz viac hromadila. Zvraštená tvár začínala pripomínať mesiac. "Meno!"

Z neďalekého stromu sa ozval spev prvých vtákov a na krajinu sadalo šeré modrasté svetlo. Svit tohto rána bol chladný.

"Čakali sme... na vás."

A umrel.

Philip sa zvrtol. Pozdlž plota sa k nemu krytí tieňom náhlili tri vysoké postavy a jedna nízka. Spustil meč, až keď v prichádzajúcich spoznal veliteľa, Lutnaja a Agara a Gerenada.